top of page

Lucia Anna Tarasovičová: Najdôležitejšia vec, ktorú som počula je, že takmer každý má imposter syndróm.

Kto je Lucia Anna Tarasovičová?


  • Fyzička pracujúca v CERNe (Európskej organizácii pre jadrový výskum)

  • Študovala na Ústave fyzikálnych vied UPJŠ (Slovensko) a neskôr získala doktorát v odbore časticová fyzika na Univerzite v Münsteri (Nemecko)

  • Pracuje na experimente ALICE (zaoberá tzv. kvarkovo-gluónovou plazmou, je to forma hmoty, ktorou bol tvorený vesmír veľmi krátko po Veľkom tresku.)


CERN je jedným z najväčších a najprestížnejších centier vedeckého výskumu na svete. Venuje sa pochopeniu toho, z čoho sa skladá vesmír a ako funguje, a to prostredníctvom štúdia základných častíc, ktoré tvoria hmotu. Dr. Tarasovičová v súčasnosti pracuje na experimente ALICE a v tomto rozhovore nám približuje svoj výskum a kariéru.




Čo ťa na tvojej práci najviac baví a ženie vpred?


Na mojej práci ma baví veľa vecí. Či už je to programovanie samotnej analýzy, diskutovanie nových výsledkov, riešenie problémov. Veľmi ma baví aj príprava prezentácií a prezentovanie - nielen fyzikálnych výsledkov na medzinárodných konferenciách, ale aj prezentovanie fyziky verejnosti. Veľkou časťou mojej práce je aj cestovanie, ktoré mám tiež veľmi rada.   


Ako zistiť, či by ma práca v fyzičky bavila a uplatnila by som sa? Aké sú predpoklady a čo je potrebné práci obetovať? Ide o veľmi kompetitívne prostredie?


Práca fyzičky by ťa bavila, ak rada riešiš problémy a si zvedavá, ako funguje svet okolo. A samozrejme, rada sa učíš. Predpoklady na štúdium fyziky sú podľa mňa dobré matematické základy a dobré logické myslenie. 


Čo sa týka uplatnenia po štúdiu fyziky, človek samozrejme môže pokračovať v doktorandskom štúdiu, kde sú naozaj široké možnosti, dostať sa na rôzne univerzity vo svete. Fyzici a fyzičky sa ale veľmi ľahko uplatnia aj mimo vedy, kde zamestnávatelia radi siahajú po ľuďoch s myslením v širších súvislostiach. To sú potom práca v programovaní, data science, či poisťovníctve a finančníctve. 


“Čo treba práci obetovať” je veľmi subjektívna otázka a závisí od hraníc každého človeka. Ja osobne si myslím, že človek nič obetovať nemusí ak nechce. Kompetitívnosť prostredia veľmi závisí od úrovne, na ktorej sa daný človek nachádza. Na študentov a študentky je miestami vytváraný tlak na výkon a záleží od každého, ako to zvládne. Na vyšších pozíciách vie byť prostredie celkovo veľmi kompetitívne a politické, ako to býva aj v iných oblastiach.



Ako by si dievčatám odporúčala postupovať pri výbere vysokých škôl? Ako to vyzerá postgraduálne štúdium fyziky?


Lego model experimentu ALICE, ktorý vytvorili stredoškoláci v Nemecku


Ja osobne som zástanca toho, aby každý robil v živote to, čo ho baví, lebo v práci trávime naozaj veľa času. Pre to by som každej a každému odporučila smer, ktorý ju/ho zaujíma a baví. Ak človek pracuje so zápalom, tak sa vždy dokáže uplatniť. Ak pri výbere školy niekto dostane rady typu: “ toto neštuduj, neuživí ťa to” alebo “vyber si radšej toto, tu veľa zarobíš” môžem len povedať, že to neodporúčam nasledovať, lebo to môže priniesť veľa trápenia. Ale ak si niekto vie predstaviť pracovať celý život (40 až 50 rokov) na niečom, čo ho nebaví, je samozrejme každého slobodná voľba. 


Postgraduálne štúdium vo veľkej miere zaberá práca na vlastnej vedeckej práci, ktorú dopĺňajú nejaké prednášky a semináre. Súčasťou je aj samoštúdium zdrojov potrebných na vedeckú činnosť. Doktorandi taktiež učia cvičenia k základným kurzom. Počíta sa aj s účasťou na konferenciách a prezentácia vlastnej práce.     



Čo boli najväčšie výzvy, na ktoré si počas kariéry aj štúdia narazila?


Práca v CERNe

Asi tá najväčšia výzva bola, keď som mala ísť na tri mesiace do CERNu počas leta ako študentka v rámci programu summer student. V tom čase som ešte nehovorila úplne plynulo anglicky a taktiež som nevedela celkom, čo očakávať od môjho vedeckého projektu, na ktorom som počas toho leta mala pracovať. Samozrejme, počas môjho pobytu sa moja angličtina zdokonalila a taktiež som zvládla prácu na projekte. 


Ďalšia veľká výzva bolo sťahovanie do Nemecka, kde som si robila doktorát. 

Malé ale aj väčšie výzvy ma čakajú každý deň, či už je riešenie rôznych drobných problémov v programovaní, prezentácia výsledkov v rámci kolaborácie, učenie študentov alebo rôzne akcie pre žiačky a žiakov stredných škôl alebo širokú verejnosť.

Všetko z toho som sa musela naučiť a prekonávať nervozitu pred každou prvou skúsenosťou. 



Pri pokusoch, na ktorých pracuje toľko ľudí, je princíp kolaborácie veľmi dôležitý. Čo ťa práca v CERNe naučila ako človeka? 


Je to tak. V mojej práci sa každodenne (najmä pomocou Zoom meetingov) stretávam s ľuďmi s rôznych krajín z rôznych kútov sveta. Toto je niečo, čo ma naučilo spoznať najmä samú seba a svoje vlastné reakcie a predsudky. Zistila som napr. ako v niektorých situáciách reagovať nechcem a stále sa učím ako to zlepšovať.



Keby si mala spätne definovať, čo boli najkľúčovejšie faktory tvojho úspechu, o čo by išlo? 


Najkľúčovejším faktorom je asi šťastie. Myslím si, že vždy bolo dôležité byť v správnom čase na správnom mieste. Tomuto šťastiu samozrejme treba aj pomôcť a vyhľadávať situácie, ktoré môžu človeka posunúť, teda hlásiť sa na rôzne pozície alebo programy. 


Čo bola najmúdrejšia rada, akú si v živote dostala?


Nie je to úplne rada. Ale najdôležitejšia vec, ktorú som počula je, že takmer každý ma tzv. imposter syndróm. Keď som bola na mojej prvej, druhej konferencii, tak som mala pocit, že vôbec ničomu nerozumiem, že vlastne neviem, čo tam robím. A keď som sa o tomto rozprávala s jednou doktorandkou z Česka, tak mi povedala, že to tak je. Že tí starší už tie veci počuli veľa krát a vždy je nová len malá časť, takže už tomu rozumejú a že keď aj ja budem chodiť častejšie na konferencie, tak to tak budem mať a bola to pravda, takže z toho vyplynulo aj moje krédo: “fake it till you make it” 🙂 


Druhá dôležitá rada bola, že vždy vieme spraviť viac, viac testov, namerať viac veličín, ale je podstatné stanoviť si, že teraz je to už dosť a môžem to prehlásiť za hotové.


A na záver jedna rada odo mňa. Ľudia sú všade rôzni. Nezáleží od prestíže univerzity, ak ľudia pracujúci v odbore, v ktorom chce niekto pracovať, nie sú ohľaduplní alebo príliš tlačia na svojich študentov, nebude na tom inštitúte spokojný/á. Preto si vždy zistite od ľudí, ktorí už na danom inštitúte pracujú, aká je tam atmosféra a podľa toho sa rozhodujte, kam pôjdete.  


Na čo si v živote najviac hrdá?


Hrdá som na seba. Na všetko, čo som zvládla, ake všetky strachy som prekonala a kde som sa posunula.  



Archív L. A. Tarasovičovej

Aký odkaz by si na tomto svete chcela zanechať? 


Chcela by som nadchnúť čo najviac ľudí pre fyziku. Aby si uvedomili, že to nie sú nejaké vzorce, ktoré sa na hodinách fyziky, musíme naučiť (v lepšom prípade pochopiť). Ale že je to všetko okolo nás. A že keď tomu budeme rozumieť, vieme to využiť vo svoj prospech. Keby sme nepoznali fyziku, nemali by sme nič z moderných technológii, od elektriny, cez internet až po lietadlá. A to je absolútne fascinujúce, že na základe poznania prírody vieme vytvárať aplikácie, ktoré nám uľahčujú život. 




BONUS: Ako prebieha urýchľovanie častíc v CERNe? Aké sú jednotlivé kroky experimentov a čo je ich momentálnym cieľom?


To je veľmi obšírna otázka, ale skúsim ju jednoducho zodpovedať. Začnem teda od konca. 


Cieľom každého experimentu je niečo iné. Na LHC, najväčšom z urýchľovačov v CERNe, sa nachádzajú 4 veľké experimenty: ATLAS, CMS, ALICE a LHCb



ATLAS a CMS sú všetranné experimenty, ktoré robia veľmi presné (na niekoľko desatinných miest) merania tzv. štandardného modelu, zatiaľ najlepšieho modelu, ktorý v časticovej fyzike máme. Hoci tento model vie predpovedať veľmi presne väčšinu z našich pozorovaní, sú fenomény, ktoré popísať nedokáže, a preto očákavame, že musí ešte existovať fyzika, ktorú nepoznáme. Čiže tieto dva experimenty hľadajú zároveň túto novú fyziku. 


LHCb sa zaoberá, ako vychádza z mena, najmä fyzikou b kvarku, čo je ťažší brat up a down kvarku (obrázok), čím chcú odpovedať na otázku, prečo je vesmíre veľa hmoty ale žiadna antihmota, keďže pri Veľkom Tresku bolo vytvorené rovnaké množstvo hmoty a antihmoty. 


ALICE sa zaoberá tzv. kvarkovo-gluónovou plazmou. Je to forma hmoty, ktorou bol tvorený vesmír veľmi krátko po Veľkom Tresku. Môžeme si to predstaviť ako polievku elementárnych častíc, kvarkov a gluónov, ktoré nie sú súčasťou žiadnej častice. To je veľmi zaujímavé, lebo pri normálnych podmienkach kvarky sú viazané vo väčších časticiach ako napr. protóny. 






Poďme teda k tomu, ako toto všetko môžeme merať. Na to potrebujeme zrážky protónov alebo ťažkých jadier pri vysokých energiách. 


Tu využívame známu Einsteinovu rovnicu E=mc^2, teda hmota je ekvivalentná energii a z energie zrážky vieme vytvoriť nové častice. 


Aby sme dosiahli požadovanú energiu, používame urýchľovače, kde elektrické pole pôsobí na nabité častice a tým ich urýchľuje (obrázok na konci). Aby sme nemuseli zapájať veľmi vysoké napätia používame tzv. kruhové urýchľovače, kde toto urýchľovanie prebieha iba na jednom mieste a magnetmi zakrivujeme dráhu protónov tak, aby vždy prešli miestom, kde sú urýchľované. 


Takýchto urýchľovačov je v CERNe viacero a tvoria celý systém, ktorý postupne urýchľuje na vyššie a vyššie energie. 




Autorka: ambasádorka Inspiring Girls Slovakia, študentka Lucia Vojtášová

83 views0 comments

Comments


bottom of page