Daniela Chovancová: IT mi dáva zmysel, lebo je neuveriteľne dostupné

Pokračovanie rozhovoru s Danielou Chovancovou. Prvú časť si môžete prečítať tu.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Úspechy ako také sú veľmi prchavé - a kým som sa na upínala jednotlivo, dávali mi oveľa menší zmysel ako teraz, keď ich už dávam do celého kontextu. Kontextu cesty, ktorú som si prešla a toho, kto som mimo nich. 

Tá cesta sa skladala z mnohých zastávok. Pracovala som na lokálnych aj medzinárodných projektoch. Z mnohých som mala úžasnú odozvu: také tie momenty, keď sa vám ozve skupinka dôchodcov, ktorá používa vašu aplikáciu na investovanie do kryptomien a povie vám, že sú z toho dizajnu úplne užasnutí, lebo ešte nikdy sa nestretli s aplikáciou, ktorá by sa im používala tak ľahko a intuitívne. Že sa cítia pochopení a videní už len preto, že taký dizajn existuje.

Som tiež veľmi rada, že akonáhle sa mi zákazky začali zdať trochu repetitívne, mohla som prejsť na vlastné projekty. Ako Xploro a Wellnesso. Ak mám byť úprimná, Xploro je pre mňa úplná srdcovka.

Kebyže však z tej cesty naozaj chceme vypichnúť jeden highlight, ktorý ma na začiatku nakopol a veľa pre mňa znamenal, asi by som sa vrátila ešte do svojich stredoškolských čias.

Chodila som na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Prešove. Keď som si túto školu sama vybrala, necítila som veľkú podporu, skôr pochybnosti, či to zvládnem a či je IT naozaj pre mňa. Ja som však verila, že áno, a na konci štúdia som získala ocenenie najlepších študentov – ako prvá žena v histórii školy. Bola to taká príjemná dávka zadosťučinenia. 

Spomenula si, že Xploro je tvoja srdcovka. Ako sa zrodilo to?

Veľa, veľa, veľa som cestovala. Popri, niekedy v rámci práce sme si občas s kolegami bookli AirBnB a išli sme.

Mne to však po čase začalo pripadať také prázdne. Prídete do krajiny, trochu sa poprechádzate, najete sa v reštaurácii. Keď sa dalo, snažila som sa popozerať nejaké múzeá, no stále to nebolo ono. Nie vždy som na to mala čas a zohnať sprievodcu, ktorý by vám dal aspoň základný kontext, bolo na niektorých miestach naozaj ťažké.

A nielen pre mňa. Turistickí sprievodcovia vedia byť drahí a nie vždy dostupní. V niektorých krajinách sa to dá, v krajinách ako taká Malta je to už ťažšie.

Ja mám tú výhodu, že mi nerobí problém absolvovať prehliadku aj v angličtine, no keď sa sprievodcu snažíte získať vo vlastnom jazyku, často je to až nemožné.

Preto vlastne vzniklo Xploro. Ako nástroj, ktorý bude vaším osobným turistickým sprievodcom, keď iná možnosť nie je dostupná. Dá vám tipy na to, čo v okolí môžete vidieť, a potom vám tie jednotlivé pamiatky aj vysvetlí.

Funguje na báze AI - aké máš s týmto skúsenosti? Ako appka balansuje všetky jej muchy? 

Popravde, asi hlavne tým, že nie je nadizajnovaná, aby vám dala rýchlokurz histórie. Nemá vám odrecitovať celú Wikipédiu - ide o to, že sa budete prechádzať mestom so slúchatkom v uchu a appka vám dá základný kontext, na 2 až 2 a pol minútky, ktorý vám umožní mať aspoň základný kontakt s krajinou a jej históriou. 

Občas však aj AI príjemne prekvapí a ide o level vyššie: keď som napríklad bola v Japonsku, tak som sa cez Xploro dozvedela, že tie pagody sa tradične stavali vždy tak, aby mali päť poschodí. Malo to reprezentovať päť prírodných živlov - čo mi prišlo ako veľmi zaujímavý detail.

Samozrejme, AI má svoje limity, nie vždy podáva presné informácie atď. - takže skôr pracujeme s tým, čo máme. A často z toho dokážeme vyťažiť veľmi zaujímavé veci.

Zdroj: Archív D.Chovancovej

Spomenula si, že tento svoj projekt vnímaš asi ako najväčší úspech… mala si aj nejaké neúspechy? Vedela by si nám ich priblížiť?

Vnímam tam hlavne to, ako som mávala predtým zorganizovaný život okolo práce. Nechávala som sa ňou úplne pohltiť, a to ma často robilo veľmi nešťastnou. Keď prišli neúspechy - a tie prídu vždy - až príliš to ovplyvňovalo moju celkovú náladu.

Na druhej strane, neúspechy ma donútili venovať sa aj iným oblastiam v živote. Spomínanému športu a sebapoznaniu. Vedela som, že si musím nájsť priateľstvá mimo práce, ktoré na ňu nebudú naviazané - tým, že som nešla na vysokú školu ale rovno do zamestnania, som mala omnoho menej kontaktu s ľuďmi v mojom veku.

Ako tento proces prebiehal? Ako si našla tie ďalšie kamarátstva? Začala sa venovať sebapoznaniu?

Mala som naozaj šťastie, lebo mi to bolo v podstate naservírované - môžem tu urobiť také malé promo?

Kľudne. :)

Bolo to vlastne cez leadership akadémiu Nexteria. Neviem, či vám to niečo hovorí: je to trojročný sebarozvojový program a mne dal veľmi veľa.

Celý prvý ročník je v ňom v podstate zameraný na sebapoznanie a sebadôveru. To mi veľmi pomohlo v mnohých oblastiach. 

Taktiež som si cez program vybudovala viacero hlbokých priateľstiev a začala som sa aktívnejšie venovať dobrovoľníctvu. V rámci programu sme boli vlastne k pomoci iným tak všeobecne vedení… tak som sa k tomu opäť vrátila.

Diskusia v NLA Košice, zdroj: Archív D.Chovancovej

Mala si s ním skúsenosť už aj predtým?

Áno - na začiatku strednej školy som bola súčasťou viacerých projektov, v ktorých sme sa venovali učeniu seniorov práci s technológiami.

Takýchto vzdelávacích aktivít som absolvovala viac: v AjTyvIT vediem workshopy, ktoré ľudí vedú ku kreatívnejšiemu mysleniu, k tomu, aby dizajnovali riešenia na problémy, ktoré vnímajú vo svojom okolí. 

V podstate celý Boostup Camp - celodenný workshop, ktorý som minulý rok organizovala - vnímam tiež ako dobrovoľnícku aktivitu. Kebyže to môžem robiť profesionálne, určite je to dream job.

Ide o networking a workshopy pre každého, kto sa chce dozvedieť viac o témach ako rozšírená realita, indie hacking alebo základy robotiky. Sú to témy, ktoré ma fascinujú a podarilo sa nám získať partnerov, ktorí zabezpečili priestory, snacky atď., no mne z toho nejde ani cent. Robím to preto, že mi to

dáva zmysel.

Dobrovoľníčiš aj mimo vzdelávania?

zdroj: Archív D.Chovancovej

Začala som - venujem sa deťom v krízovom centre Caritas Slovakia. Je to mierne iné, lebo tu už človek nepríde s pripravenou agendou, ale adaptuje sa na potreby detí.

Najskôr som robila s mladšími deťmi, v predškolskom alebo tesne školáckom veku. Tam sme sa hlavne hrali.

Teraz pracujem dlhodobejšie s jedným jedenásťročným dievčaťom… to sa už viac podobá na mentoring, vieme ísť občas aj do hlbších vecí.

Nerozoberám s ňou samozrejme prácu - skôr ide o škola hrou aktivity, ktoré si sem tam urobíme. Občas aj v rámci IT.

IT mi dáva zmysel, lebo je tak neuveriteľne dostupné. Pre mňa pri ňom bola obrovská motivácia to, že vám umožňuje sa už relatívne skoro osamostatniť a dostať sa z domu.

A vnímam to ako veľkú príležitosť aj pre iné deti. Napríklad, keď robím s tými z detských domovov. Nie ste až takí závislí na rodine, najmä ak sú v nej toxické podmienky. Dá sa osamostatniť - dokonca už počas strednej školy.

Nehovorím tým, že ste odkázaní potom celý život zostať v IT. Vôbec nie. Kariéra nemusí byť lineárna a IT je výhodou, nech sa už neskôr rozhodnete pre čokoľvek. Dnes tie zručnosti potrebujete všade - je to taká cestička k iným odvetviam. Ani ja netuším, koľko v IT zostanem: vždy ide o to, či vám to práve teraz, v tomto životnom štádiu dáva zmysel.

Bola by nejaká vec, ktorú by si teraz spätne na svojom živote zmenila? Rozhodnutia, ktoré by si robila inak?

Všetky etapy ma nejakým spôsobom dostali tam, kde som teraz, s čím som spokojná. Sú však veci, ktoré asi nestáli za to - dôležité je čo najskôr poraziť svoje ego.

Autorka: Lucia Vojtášová