Pokračovanie rozhovoru so Zuzanou Kasanovou. Prvú časť si môžete prečítať tu.
Čím vás osobne najviac obohatila práca s pacientmi so schizofréniou?
Povedala by som, že mi hlavne pomohla nahliadať na svet cez trochu inú perspektívu. Nielen po profesionálnej, ale aj po tej ľudskej stránke.
Veľmi živo si napríklad pamätám jednu konferenciu v Toronte, kde sme sa s ďalším výskumným tímom vybrali po dlhom dni na večeru. Keď sme čakali na kolegov pri východe z metra, zrazu som pocítila, že ma niekto opľul na lýtku. Pozrela som sa bližšie a pod výklenkom v stene, pri ktorej som stála, ležal bezdomovec a niečo si rozprával, vykladal rukami a reagoval na veci, ktoré tam zjavne reálne neboli.
Musela som sa zatváriť veľmi znechutene - keď totiž o chvíľu dorazila tá kolegyňa, na ktorú sme čakali, ihneď sa ma spýtala, čo sa stalo. Povedala som jej jednoducho, že ma ten pán práve opľul. Z prvého pohľadu bolo jasné, že zrejme halucinuje a pravdepodobne trpí schizofréniou, čo je u ľudí žijúcich na ulici veľmi bežné - takže som nemala chuť to viac rozmazávať.
O to viac ma ale prekvapila jej reakcia. Bola úprimná, plná nefalšovanej empatie. Povedala čosi ako: “Chudák, ani si neviem predstaviť aký musí mať ťažký život. Naučil sa pred ľuďmi chrániť tak, že na nich pľuje, a inú obranu nemá.”
Veľmi to mnou zarezonovalo - hlavne preto, že by mi nikdy nenapadlo, že by ten pľuvanec mohol byť obrana. No keď som tú situáciu zhodnotila z perspektívy toho bezdomovca, skutočne som si uvedomila, že som stála veľmi blízko miesta, kde mal všetky svoje veci - svoj jediný majetok. V podstate som stála takmer v jeho posteli z kartónov.
Ak by ma chcel odtiaľ odstrčiť, musel by sa ma dotknúť alebo skríknuť, no viem si predstaviť, že keď tak v minulosti spravil, ľudia ho v momente prekvapenia od ľaku trebárs kopli. Tí, čo však boli opľutí, sa len od neho znechutene pratali preč. Nebol to nemiestny prejav agresie - a aj keď to nebolo príjemné, nebolo to úplne nepochopiteľné. Išlo vlastne o celkom logickú stratégiu, ako sa pred ľuďmi brániť.
Schizofrénia je choroba, ktorá ovplyvňuje úplne všetky aspekty vášho života. Viac, než si kedy ja alebo vy dokážeme predstaviť. Vidíte veci, ktoré vás desia, veci, ktoré vám občas úplne znemožňujú fungovať. Veľmi mi utkvelo v pamäti rozprávanie jedného muža, ktorý spomínal na obzvlášť ťažkú epizódu: takú, kedy naozaj nadobudnete živú predstavu, že sa vám niekto snaží ublížiť. Zabarikádoval sa doma, zatiahol všetky tmavé závesy a nezapol žiadne svetlo ani v noci. Niekoľko dní žil v obrovskom strachu v úplnej tme, zatiaľ čo letné teploty prekračovali tridsiatky. Pociťoval to ako horúce, čierne peklo, až začal halucinovať, že v pekle skutočne je. Videl démonov, plamene, týraných ľudí a zúfalo sa odtiaľ snažil utiecť. Napokon ho vzala polícia - vlámal sa totiž do vedľajšieho domu, kde vyliezol na strechu a pochopiteľne tým vydesil tamojšiu rodinu. Nikdy nezabudnem na to, keď sa ma pri rozprávaní spýtal: „A čo by ste robili vy, keby ste boli úplne presvedčení, že ste v pekle? Nesnažili by ste sa za každú cenu dostať späť na zem? Na najvyššie položené miesto naokolo?"
Na jeho príbeh sa nedá reagovať inak, než súcitom - faktom ale je, že mnohokrát sme svedkom podobných príbehov, ku ktorým však nemáme potrebný kontext. Preto sa snažím si voči ľuďom vytvoriť taký inštinkt empatie: hľadať vysvetlenie toho, prečo sa niekto správa zvláštne alebo neprimerane a skúsiť si predstaviť, aké ťažké musia byť ich okolnosti, ktoré ho k tomu vedú. Bizarné správanie ľudí na povrchu je často nielen obrana - je to útek pred ich vnútorným svetom, ktorý ich desí do takej miery, že sú schopní konať navonok nepochopiteľné veci.
Máte nejaké ďalšie príbehy, ktoré vám utkveli v pamäti?
Na klinike v Marylande, kde som robila výskum, pacienti vytvorili v rámci arteterapie takú malú výstavu prác. Zadanie bolo jednoduché: na jednej strane výkresu spraviť koláž toho, ako si myslíte, že vás vníma spoločnosť. Na druhej strane urobiť koláž ktorá predstavuje to, ako sa vnímate vnútorne vy sami. Pacienti dostali časopisy, z ktorých mohli obrázky vystrihnúť. Výsledkom bola dlhá chodba, na ktorej viseli anonymné výkresy.
Na jednej strane boli pestrofarebné lúky, šťastné rodiny raňajkujúce za slnkom presvieteným stolom, ľudia v objatí, ľudia hladkajúci psíka alebo dieťa, elegantné značkové topánky či hodinky. To bola strana zobrazujúca, ako ľudia so schizofréniou vnímajú samých seba – ako ľudí láskavých, spoločenských, túžiacich po rodine, radosti a pekných veciach – rovnako ako my všetci. Na druhej strane, ktorá zobrazovala to, ako si pacienti myslia, že ich vníma spoločnosť, boli tmavé obrazy uplakaných detí, zbrane, povodne a iné katastrofy, búrka, osamelosť, zlosť.
Keď som videla tmavé obrázky na jednej strane a krásne, farebné obrázky na druhej, silno som pocítila, aké rozdielne môže byť vnímanie samého seba a pohľad spoločnosti. Napadlo mi, či je vôbec namieste skúmať motiváciu a chuť ľudí so schizofréniou zapájať sa do života. Ani ja by som nebola veľmi motivovaná ísť medzi ľudí, ktorí ma vnímajú takto negatívne. Naša spoločnosť sa musí viac snažiť prijať ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom vymykajú z normy.
Presuňme sa k tomu, čo robíte teraz: Business Development Manažérka. Čo všetko máte na starosti a prečo ste sa rozhodli sa takto “rekvalifikovať?” Presunúť sa od vedeckého výskumu do biznis sveta?
Ako som spomínala predtým, po 15 rokoch som nadobudla pocit, že ma veda síce veľmi baví, ale už nenapĺňa - chcela som veci meniť priamo pre pacientov a cestou výskumu sa mi to zdalo byť veľmi pomalé. Je preukázané, že kým sa poznatky z výskumu premietnu do lekárskej praxe, môže to trvať až desať rokov.
Je to tým, že ľudské telo, správanie a prostredie sú extrémne komplexné. Výskum teda musí byť skutočne rigorózny a prejsť všetkými štádiami: od prvotného nápadu a overovania rôznych hypotéz, cez pilotné štúdie na ľuďoch, postupne na väčších a väčších vzorkách ľudí - s tým, počas každej fázy môže zájsť do slepej uličky, vrátiť sa k predchádzajúcim krokom alebo začať odznova. Je to nevyhnutné, a je dobré, že sa to robí takto poriadne: všetky nové lieky, postupy a terapie budú raz koniec koncov používané na ľudských bytostiach. Nesmú im ublížiť a musia pomôcť.
Sú ľudia, ktorí ten vývoj chcú robiť a sú ľudia, ktorí ich v tom chcú podporovať, usmerňovať a nakoniec pomáhať dostať to, čo výskumali, na trh a k pacientom. Moje silné stránky sú určite v tejto poslednej oblasti. Ani tie najprevratnejšie výsledky vedy sa samy nepredajú a výskumníci ich dokážu dostať iba do určitého štádia vývinu, potom nastupujú business developeri. Tí im pomôžu výsledky previesť na produkty, ktoré sa môžu dostať k ľuďom.
Mohli by ste nám to priblížiť na tej aplikácii na psychoterapiu?
Dajme tomu, že výskumný tím na základe štúdie príde na to, že dopamín v našom mozgu reaguje na odmeny a táto citlivosť sa dá natrénovať v bežnom živote opakovaným cvičením motivovaného správania. Na základe toho navrhnú aplikáciu, ktorá dokáže v bežnom živote každého individuálneho pacienta presne zmerať jeho citlivosť na odmeny, mieru motivácie a navrhnúť mu personalizované cvičenia, úlohy a terapeutické postupy ktoré v správnom čase a na správnom mieste zasiahnu, keď treba – napríklad keď sa pacient cíti depresívne.
Keď je aplikácia otestovaná na veľkej vzorke ľudí a zaberá na nich, treba ju preprogramovať tak, aby fungovala na každom operačnom systéme a po každom update všetkých telefónov. Musia byť extrémne zabezpečené dáta, lebo merajú výkyvy v duševnom zdraví ľudí, zaznamenávajú kde sa ľudia nachádzajú, čo robia, často sú prepojené so smart zariadeniami, ktoré merajú tepovú frekvenciu ľudí atď. To všetko sa dá zneužiť a na to všetko sú prísne normy zabezpečenia. To už zachadzáme do legislatívy a aplikácia sa stáva medicínskym produktom a tým pádom musí byť aj označená CE certifikátom – výskumný tím musí predložiť dostatočné dôkazy, že aplikácia ľuďom neublíži a že je efektívna. Certifikácia je zdĺhavá, náročná a hlavne extrémne drahá – kto za to zaplatí?
Business developer teda hľadá stratégiu; môžeme aplikáciu skúsiť predať napríklad Apple, aby ju integroval do svojho Apple watch. Alebo farmaceutickej spoločnosti ktorá vyvíja lieky na depresiu a môže ich priniesť pacientom spolu s aplikáciou a spraviť tak terapiu úspešnejšou. Ak sa takýto partner nájde, platí univerzite percentá z používania aplikácie alebo si ju od nás kúpi celú a zaplatia nám jednorázovo. Tieto prostriedky sa potom prerozdelia výskumnému tímu, ktorý tu aplikáciu vyvinul, aby mohol vyvíjať nové a nové terapie a inovácie. Toto je naplnením mojej práce. Vedci na business nemajú čas, motiváciu a pochopiteľne ani dostatočné poznatky a skúsenosti. Povedala by som, že sú dosť preťažení aj bez toho. :)
Na KU Leuven pracujete so začínajúcimi start-upmi a spin-offmi. Zaujímalo by ma, čo všetko sa stane PREDTÝM, než k vám vôbec nejaký start-up príde. Ako sa rodia veľké nápady a čo sa s nimi po zrode urobí?
Start-up je zas iná stratégia, ako dostať produkty od vedcov k ľuďom. Niekedy nie je výhodné nájsť partnera, čo náš produkt prinesie na trh a je lepšie osloviť investorov, aby podporili potrebný vývoj produktu a vznik tímu, ktorý ho potom na trh prinesie sám. Často sú to vedci, ktorí produkt vyvinuli a často k nim treba najať aspoň jednu skúsenú podnikateľku či podnikateľa, čo ich povedie ťažkou cestou na trhu. Je to však veľmi náročné, start-up ešte pred vznikom musí získať dostatočné prostriedky aspoň na dva roky fungovania, čo zahŕňa vývoj a testovanie, certifikovanie produktov, plus platy všetkých zamestnancov. A na krk im budú stále dýchať investori, ktorí pochopiteľne chcú vidieť návratnosť toho, čo do start-upu investovali. Z vedeckého nápadu sa teda musí stať overený produkt, ktorý svet nielen chce a potrebuje, ale je zaň ochotný zaplatiť dosť na to, aby “uživil” rastúci start-up.
Mojou úlohou je pomôcť tímu, kým sú ešte súčasťou univerzity a dostať ich stratégiu, finančné plány, mindset a infraštruktúru do stavu, keď môžu mať na trhu a u investorov šancu. Potom je úlohou mojich kolegov v ďalšom štádiu pomôcť ten produkt a start-up na trhu aj udržať a pomôcť firme rásť.
Keby ste mali spätne zhodnotiť najkľúčovejšie faktory svojho úspechu, o čo by išlo?
Odpoviem možno príliš filozoficky, ale pre mňa dosť veľký obrat nastal vtedy, keď som sa zamyslela nad svojou definíciou úspechu. Kedysi ma viedla vízia tradičného úspechu: posty, tituly, ohodnotenie. Neprinieslo mi to veľa zadosťučinenia. V podstate som dovolila iným - či už veciam, alebo ľuďom, - aby určovali moju hodnotu.
Dnes vnímam úspech skôr ako vnútorný pocit naplnenia z práce, ktorá ma baví a motivuje. Je pre mňa dôležité môcť si do určitej miery určiť podmienky toho, ako budem pracovať: som napríklad v pozícii, kde si môžem vyberať projekty, ktoré ma skutočne inšpirujú, a zároveň si môžem vyhradiť čas na seba a svoju rodinu, napríklad tým, že v piatky nepracujem.
Aby som ale odpovedala na otázku, najkľúčovejšie faktory sú podľa mňa poznať svoju hodnotu, vedieť, čo ma napĺňa a nebáť sa klásť si podmienky, ktoré to odzrkadľujú.
Videla som jedno video, v ktorom ste povedali veľmi zaujímavú vec: “We cannot afford to lose talent through people just following in somebody else’s footsteps.” Mohli by ste tú myšlienku rozvinúť? Čo by ste v rámci nej dievčatám odkázali?
Spája sa to myslím s predchádzajúcou myšlienkou. Snažiť sa napredovať podľa nalinkovanej definície úspechu je strata času a talentu, nikto ten tlak nevydrží a skôr či neskôr z toho vyhorí. Snažím sa počas mentoringu viesť ľudí k tomu, aby si našli svoj štýl – či už ste introvertka, extrovertka, prirodzená vodkyňa či skôr tímová hráčka, zamyslite sa nad tým, aké situácie a interakcie vám dávajú energiu a aké vás vybíjajú. A potom si podľa toho zorganizujte svoj život. Dlho mi trvalo, kým som sa naučila neospravedlňovať sa za to, že mám vždy ku všetkému milión otázok, že mám tendenciu veci riadiť a ľudí usmerňovať, že mám veľa názorov a neviem si ich nechať pre seba. Ak vás prostredie neprijme, zmeňte prostredie, nie seba. Existenciálne problémy, akým ľudstvo čelí, si vyžadujú všetky individuálne formy myslenia a riešenia, aké na tejto planéte máme. Aj ten váš.
Comments