Michaela Musilová viedla najviac simulovaných misií na Mesiac a na Mars na svete. Spolupracovala s NASA aj s ESA a aktívne popularizuje vedu medzi širokou verejnosťou. Jej hlavným zameraním je astrobiológia - veda skúmajúca život na iných planétach a predpoklady pre jeho vznik. Na Zemi sa venuje výskumu organizmov žijúcich v extrémnych podmienkach: či už ide o ľadovce v Grónsku, Japonsku, na Antarktíde či Kilimandžáre, alebo o púšte v USA. Ako prvá Slovenka má v pláne zdolať tzv. Korunu Zeme: 7 najvyšších vrchov našich kontinentov.
Priblížite nám prosím bližšie svoju prácu astrobiologičky? V čom spočíva a kedy ste sa rozhodli, že je to niečo, čomu by ste sa v živote chceli venovať?
Práca astrobiologičky je veľmi rôznorodá - dokonca by som povedala, že každý astrobiológ na svete robí trochu inú prácu. V skratke ide o hľadanie života mimo Zeme - porozumením, ako vôbec mohol vzniknúť tu na Zemi, ale aj tým, že či máme my ako ľudstvo šancu žiť aj niekde mimo našej planéty. Je to kombinácia biológie, chémie, geológie a astrofyziky, ale aj inžinierstva a množstva iných disciplín.
Ja konkrétne som sa v astrobiológii rozhodla zamerať na hľadanie života vo vesmíre pomocou organizmov, ktoré žijú tu na Zemi. Tieto organizmy sa volajú extrémofily - takže organizmy, ktoré dokážu prežiť veľmi extrémne podmienky. Teploty, žiarenie, tlaky atď., ktoré sú až “mimozemské” - až sa my astrobiológovia čudujeme, čo tu na Zemi takéto organizmy vôbec robia. Prečo sa evolučne takto vyvinuli, a ako je možné, že sú také odolné. Keď vieme, aké sú limity života tu na Zemi, vie nás to veľmi veľa naučiť o tom, aké sú jeho možnosti vo vesmíre. Či už v Slnečnej sústave, alebo mimo nej.
Kedy ste sa pre ňu rozhodli?
Bolo to približne v siedmich rokoch. V jednom obchode som totiž natrafila na knižku o sopkách a strašne ma fascinovali. Prečo vybuchujú, ako vybuchujú, koľko ľudí zabíjajú atď. O rok na to som podobným spôsobom natrafila na jednu encyklopédiu, v ktorej sa písalo o Jupiteri, Saturne a možnostiach života na ich mesiacoch. Bola taká iskrička a chcela som jednoducho vedieť viac. Chcela som vedieť, či by naozaj mohol existovať život aj inde vo vesmíre. Odvtedy som si za tým šla, hoci v tom čase astrobiológia ako veda ešte ani neexistovala. Navyše, už vtedy mi bolo jasné, že ako Slovenka budem mať ťažkosti sa k nejakému takému výskumu dostať.
Brala som to ako koníček - v škole som písala sci-fi poviedky pre spolužiakov, kreslila som mimozemšťanov, navrhovala im oblečenie…(dosť ma zaujímala móda)
Približne v 15-tich som sa ho však takmer úplne vzdala. Mala som ťažké obdobie v škole - ako tínedžerka som zažila šikanu a bola som na rôznych školách veľmi nešťastná. Povedala som si, že bude lepšie sa sústrediť na to, aby som získala nejakú “normálnu” prácu, ktorou si zarobím.
Práve vtedy sme však paradoxne začali preberať témy geológia-biológia, vďaka čomu moja mama doniesla domov z požičovne jeden dokumentárny film: Mimozemšťania z hlbín. Povedala mi, že si to mám určite pozrieť, bude sa mi to páčiť atď. Nemala som vtedy veľmi čas - pustila som si ho do pozadia, kým som riešila úlohu z matematiky, ale po niekoľkých minútach už som sedela prilepená k telke. Bol to film, v ktorom režisér James Cameron (známy napr. Avatarom a Titanicom) išiel do hlbín oceánov s rôznymi vedcami. Vtedy som prvýkrát počula slovo astrobiológ - boli medzi tými vedcami spolu s astronautami - a v hlbinách oceánov našli extrémofily, ktoré sa veľmi podobali tomu, čo by sme my bežne nazvali mimozemšťanmi.
Ten film mi vášeň v podstate pripomenul a v tom momente som sa rozhodla z nej urobiť prácu, nielen koníček - aj keď mi bolo jasné, že musím ísť na vlastnú päsť. Moji rodičia ma nemohli finančne podporiť, ani vedomostne, a vedela som, že budem musieť ísť študovať do zahraničia.
Čo ste urobili?
V prvom rade som si povedala, že mi to naozaj stojí za to. Popri strednej škole som si zohnala viacero prác, snažila som sa mať čo najlepšie známky kvôli štipendiám, a tak sa mi podarilo dostať na britskú univerzitu University College London (vtedy siedma najlepšia univerzita na svete).
Nebolo to ľahké, bola som na to sama, no veľmi ma to bavilo. Mala som pre to vášeň a chcela som byť súčasťou pozitívnej zmeny na tomto svete, chcela som začať vo vede robiť niečo, čo doteraz nikto nerobil.
Musela som však aj začať tak, ako to nikto iný nerobil.
Štúdium, čo som spomenula, som si vlastne “vytvorila” sama. Keď som sa dostala do Anglicka, študovala som planetárne vedy (geológia+astrofyzika), s tým, že som si tam neskôr chcela primiešať aj biológiu. V druhom ročníku bol konkurz, ktorým vyberali študentov na americký Caltech. Vtedy to bola topka - najlepšia univerzita na svete v odbore. V Británii sme ho vyhrali dvaja - takže som dostala štipendium v hodnote 50 000 dolárov a odletela do Kalifornie. Tu mi bolo povedané, že si do študijného plánu môžem vybrať, čo chcem, tak som si pridala biológiu, rôzne environmentálne vedy, biochémiu atď. Vydláždila som si tak chodník k astrobiológii.
Na Caltechu som okrem iného získala aj výskumný grant, aby som mohla pracovať pre NASA. Našla som tam jedného výskumníka, ktorý sa venoval astrobiológii, konkrétne odboru extrémofilov. Povedala som si: Konečne! Konečne niekto! Hneď som vedela, že sa s ním musím spojiť.
Pokiaľ išlo oňho, veľmi sa mu páčili moje nápady aj vášeň - no v tom čase žiaľ zahraniční študenti pre NASA pracovať ešte nemohli. Ja som sa ale nenechala len tak odradiť - prosila som ho, či nie je nejaký iný spôsob, ako nájsť riešenie a spolupracovať…
Po mesiacoch sa nám výskumný grant podarilo získať a mohla som pre NASA pracovať ako navštevujúci výskumník. Mala som 21 rokov.
Čo považujete za najzaujímavejší výskum, na ktorom ste sa doteraz podieľali?
Napríklad počas doktorátu som sa podieľala na výskume, ktorý sa dotýkal aj klimatických zmien, aj astrobiológie, aj možností budúceho žitia na Marse.
Išlo o štúdium toho, aké živočíchy dokážu prežiť na povrchu ľadovcov - konkrétne v Grónsku, ale porovnávala som to s ľadovcami aj v iných končinách sveta. Snažila som sa zistiť, ako tam dokážu prežiť, čo potrebujú na prežitie. Ako sa na to tie mikróby prispôsobili a odkiaľ vôbec pochádzajú.
Zistila som, že mnohé z týchto mikróbov tam bolo zanesených vetrom, niekedy z veľkých diaľok - objavili sme napríklad aj skupiny mikróbov zo severnej Ameriky alebo Ázie. Taktiež som zistila, že tieto mikróby dokážu vytvárať veľké množsto živín. Teda nielen že v extrémnych podmienkach dokážu prežiť, ale aj vytvárajú obrovské množstvo biomasy, ktorá je vyplavovaná roztápajúcimi sa ľadovcami do okolitých riek a morí, kde dokáže vyslovene živiť tieto ekosystémy.
Tieto živiny, ktoré tieto mikróby vytvárajú, by sme mohli využiť napríklad aj na zúrodnenie pôdy. Nielen na Zemi, ale aj na Marse, aby sme tam eventuálne mohli pestovať nejaké rastliny. Ovocie a zeleninu, ako potravu pre ľudí.
Má to však spojenie nielen s astrobiológiou, ale aj s klimatickými zmenami: ich množstvo totiž má podiel aj na tom, ako rýchlo sa topia ľadovce. Živiny, ktoré na povrchu vytvárajú, sú totiž taká tmavá hmota, ktorá pomáha ľadovec roztápať, pretože tmavá hmota na rozdiel od snehu a ľadu vstrebáva oveľa viac slnečného žiarenia.
Keďže sú mikróby aktívnejšie, keď je vo vzduchu viac znečistenia od ľudí, našu situáciu to značne komplikuje: s týmto faktorom sme nikdy predtým nepočítali.
Bavíme sa pritom o gigatonách topeného ľadu ročne, len kvôli mikróbom, a to do úvahy berieme len Grónsko.
Čo všetko ste museli počas výskumu podstúpiť?
90-dní stravy z konzerv tuniaka a párkov. Mimo iného.
Najskôr sme išli džípom, potom sme museli prekročiť jednu veľkú rieku, v ktorej plávali kusy ľadovcov veľké ako autá. Pomocou člnka sme preniesli všetky naše veci, nasledoval niekoľkohodinový výstup do nášho tábora.
Stanovali sme vedľa ľadovca, čo prinášalo značné komplikácie: hrozili nám polárne medvede, zopárkrát nám búrky potrhali stany, ako čerešničku na torte nám zvieratá zničili zásoby všetkého jedla, ktoré nebolo v konzervách.
Skoro každý deň som na tie ľadovce chodila odoberať vzorky: vytvorila som aj pasce pre prach, ktorým sa isté typy mikróbov prenášajú. Bolo to veľmi fyzicky a psychicky náročné: nastali dokonca chvíle, keď hrozilo, že by som musela šliapať 18 hodín do najbližšej dediny, aby som nestratila svoje vzorky - v tábore sa nám totiž pokazili isté prístroje.
Vzorky som potom odniesla späť do Anglicka, kde som študovala ich genetické zloženie. Na počet gigaton roztopeného ľadu sme prišli s kolegami: spojili sme môj výskum s ich dátami zo satelitov. V tomto výskume som pokračovala aj počas svojej úplne prvej simulovanej misie na Mars v roku 2014. Bola som vedúcou výskumu, v rámci ktorého sme naozaj overili, či by nám mikróby mohli priniesť úrodu na Marse. Môžu.
Spolupracujete s NASA ako riaditeľka stanice HI-SEAS na Havaji. Ako sa zo študentky na Slovensku stal niekto, kto pracuje s najväčšou vesmírnou agentúrou na svete?
Svoju prácu na HI-SEAS som už ukončila 2 roky dozadu a na stanicu som sa dostala v rámci výberu NASA. Vtedy išlo o 8-mesačnú misiu, no nedopadla úspešne.
Ľudia, ktorí misiu riadili totiž nemali dobre pripravené dobré bezpečnostné protokoly. Jeden člen posádky sa vážne zranil a musel ísť do nemocnice, na čo misiu niekto ďalší prerušil a už nás nebolo dosť na to, aby sme mohli pokračovať.
Mne však tak celkom nedalo sa vzdať… zo Slovenska mi v rámci rôznych projektov už vtedy posielali listy od študentov, pre ktorých som bola vzorom a mala som pocit určitej zodpovednosti.
Bez simulácie som mala v US len dočasné víza, asi na dva týždne, no mala som veľké šťastie. Podarilo sa mi nájsť si dočasnú prácu v svetoznámom observatóriu na Big Islande a čakala som, či sa nenaskytne príležitosť ísť na ďalšiu misiu.
Žiaľ, NASA sa kvôli zraneniu toho môjho kolegu a nezodpovednosti vtedajších organizátorov rozhodla, že HI-SEAS dočasne prestane financovať. Pripravila som sa na to, že si teda budem musieť zbaliť kufre. Môj pobyt v USA však zachránilo to, že jedného dňa som mala šancu sa rozprávať s majiteľom stanice. Vlastní ju totiž súkromná osoba a Havajská univerzita s NASA si ju len prenajímajú.
Majiteľovi sa moje nápady na simulované misie veľmi páčili, a keďže práve ukončil spoluprácu s bývalou vedúcou stanice, ponúkol mi pozíciu novej riaditeľky.
Týchto misií som tam odvtedy zorganizovala vyše 40, a tým, že sa nevyskytli žiadne problémy a mali sme dobré výsledky z výskumu, NASA spoluprácu obnovila. Taktiež sme nadviazali spoluprácu s americkou armádou a vesmírnymi agentúrami po celom svete.
Comments