Zuzana Kasanová je neurovedkyňa, molekulárna biologička a business development manažérka. Pôsobí v Leuven Research and Development na Leuvenskej univerzite v Belgicku, kde sa predtým ako vedkyňa zaoberala vznikom symptómov schizofrénie. Momentálne pracuje v inkubátore biomedicínskych projektov - čo znamená, že po nájdení novej inovácie je jej úlohou pomôcť vytvoriť stratégiu, tím a startup, pomocou ktorého môžu daný produkt dostať čo najskôr na trh alebo k pacientom.
K psychológii ste sa dostali na Marylandskej univerzite v USA, do Ameriky vás však najskôr pritiahol šport. Mohli by ste nám toto životné obdobie priblížiť?
Na univerzitu do USA som odchádzala s troma cieľmi: hrať basketbal, hrať basketbal a hrať basketbal. :) Keď mi tréneri klubu ponúkli športové štipendium, ktoré pokrýva poplatky za štúdium, ubytovanie, stravu a cestovanie, okamžite som ho prijala a ani som sa len nepozrela do katalógu akademických zameraní, ktoré UMBC ponúkala - zaujímal ma iba rozvrh zápasov.
No keď už som bola v Marylande a prišlo na lámanie chleba, uvedomila som si, že som sa ocitla s priemerným prospechom na gymnáziu a podpriemernou angličtinou na veľmi technickej univerzite. Dodnes si pamätám, ako som prstom išla smerom dolu po alfabetickom zozname možných štúdií a čítala som si pre mňa desivé "civil engineering", "computer science", "material science", až som došla na psychológiu a tam som sa s úľavou zastavila. :)
Vôbec to však nebola prechádzka ružovou záhradou, počas prípravy na sezónu sme mali prvý tréning o 5. a druhý popoludní, ten trval 3 hodiny. Po ňom sme mali ešte posilňovňu, rehabilitáciu a navyše naši tréneri mali prehľad o všetkých našich rozvrhoch, tak ma hocikedy cez dlhšiu prestávku medzi dvoma predmetmi zavolali na individuálny tréning a doladenie techniky, nevadilo im, že to mala byť v ten deň moja jediná šanca na sprchu alebo obed. :) Počas sezóny sme hrali 2 zápasy týždenne, jeden doma a na jeden sme museli cestovať, najčastejšie letecky. Na sobotňajší zápas sme odchádzali vo štvrtok po škole a vracali sa v nedeľu večer, vtedy sa začínala moja príprava na testy a písanie esejí. Mne to však takto vyhovovalo, túžila som vtedy po výzve a raste a UMBC jednoznačne nesklamala.
Navyše som bývala s mojimi spoluhráčkami, ktoré fungovali rovnako, tak to bol proste náš život a všetky sme to brali ako privilégium, môcť basketbalu všetko obetovať. Všetko sa točilo okolo basketbalu, aj oblečenie. Pri tak hektickom rozvrhu, ktorý denne zahŕňal basketbalovú palubovku aspoň trikrát, nemalo zmysel sa často prezliekať, tak sme permanentne žili v tímových teplákoch a tričkách, vďaka čomu nás všetci ostatní študenti a profesori vždy všade spoznali.
Pamätám si, ako som si raz cez víkend vyrazila so spoluhráčkou Chorvátkou do mesta a uvedomili sme si, že je to prvýkrát za 3 mesiace, čo nemáme oblečené tepláky a tenisky. V rifliach som sa cítila byť nesmierne oháknutá, ani som samu seba nespoznala s maskarou. :)
Svoju kariéru basketbalistky ste museli predčasne ukončiť kvôli zraneniu. Ako ste prežívali ten konkrétny moment, keď ste sa dozvedeli, že už s basketbalom nikdy nebudete môcť pokračovať? Že už nikdy nebudete behať a všetky vaše doterajšie plány menia?
Je to tak, maximálne vyťaženie, ktoré bolo často nad moje sily, sa mi vtedy zdalo byť primeraná daň za to, že tam smiem byť, napredovať v basketbale a v štúdiu, tak som si dávala ešte tréningy a behy navyše. Moje telo to dlho nevydržalo a už počas prvej sezóny som si na tréningu roztrhla takmer všetky väzy v kolene a toto zranenie sa neskôr ukázalo byť konečné pre moju kariéru. Volám to síce kariérou, ale nechcem zavádzať, ja som určite žiadna elitná basketbalistka nebola, nehrala som ani v reprezentácii a profesionálna zmluva po univerzite ma určite nečakala.
Hrala som však od ôsmich rokov a nič iné som nepoznala, po ničom inom som nikdy viac netúžila. Skončiť ako 21-ročná bolo teda nesmierne ťažké rozhodnutie. Zúfalo som sa snažila vrátiť sa do formy a výkonnosti, akú som mala pred zranením, ale koleno neposlúchalo. Možno aj preto, že som to príliš silila, sa mi väzy po rekonštrukcii zapaľovali, robili sa mi zrasty, ktoré bolo treba znova a znova operovať. Myslím si, že po čase to už všetci tréneri, spoluhráčky, fyzioterapeuti a doktori okolo mňa vzdali a len čakali, kedy to konečne vzdám aj ja. Mne to trvalo 3 roky a zranenie aj druhého, sústavne preťažovaného, kolena, kým som si priznala, že tadiaľto už cesta nevedie.
Znamenalo to však, že som vtedy nemala absolútne žiaden plán B. Ani som ho nemohla mať, lebo keby som si bola pripustila, že s basketbalom čoskoro skončím, nebola by som bývala našla silu bojovať za návrat na palubovku. Bola som prinútená skončiť vtedy, keď hranie basketbalu už jednoducho fyzicky bolelo viac, ako ma duševne bolela predstava konca všetkých mojich vtedajších snov. V mojom živote teda z jedného dňa na druhý zrazu vzniklo obrovské vákuum.
Nebudem sa tváriť, dosť to mnou zamávalo. Veľmi ma bolelo, že pre mňa basketbal skončil takto, doslova na kolenách, s pokorou a bez posledného zápasu, bez rozlúčky. Uvedomila som si tiež, že som stratila aj obrovský kus svojej identity. Keď už som sa aj nevidela ako dobrá basketbalistka, videla som sa aspoň ako cieľavedomá bojovníčka, pokúšajúca sa o niečo nadľudské. A teraz som mala byť „obyčajná smrteľníčka“? Študentka psychológie, ako ďalších 1 000 na univerzite? „A čo teda bude na mne teraz výnimočné?“ Postupne mi došlo, že bola tragická chyba, že som svoju hodnotu a výnimočnosť hľadala v tom, čo robím a nie v tom, kým som. Na tomto, mimochodom, aj po 18 rokoch, čo odvtedy uplynulo, ešte stále pracujem. :)
To nás dostáva do súčasnosti - k psychológii a vede. Prvý titul v psychológii ste získali ešte v USA, na neurovedy ste už presedlali na Maastricht univerzite v Holandsku. Čím vás psychológia najviac fascinovala? Čo bol najzaujímavejší výskum, ktorému ste sa v tomto období venovali?
Ešte na univerzite v USA, keď som hľadala, ako so životom po basketbale naložiť, som natrafila na pracovnú ponuku výskumného asistenta v neďalekom výskumnom centre schizofrénie. Priznám sa, že som opäť raz mala dva neobvyklé ciele: 1.) vložiť do niečoho zmysluplného svoju obsesívnu premotivovanosť a 2.) môcť chodiť do práce pešo alebo autobusom, lebo som nemala auto.
Keby boli skúmali čokoľvek, tak by som tam bola bývala chcela pracovať, ale som nesmierne vďačná za to, že to bola práve schizofrénia a že sme ju skúmali na úrovni neurálnej aktivity: mozog ma totiž veľmi fascinoval a bolo na ňom ešte toľko neobjaveného.
Zameriavali sme sa najmä na trochu „zabudnuté“ symptómy schizofrénie, ako je strata motivácie, depresívnosť a negatívny afekt (čo je v podstate pomenovanie mnohých negatívnych emócií ako hnev, smútok, pocit viny či hanby). Skúmali sme, ako určité centrá mozgu reagujú na odmeny. Keď sa stane niečo dobré, keď zažijeme niečo príjemné, určité centrá v našom mozgu na to reagujú intenzívnou aktivitou. Tento signál učí naše neuróny, aby vynakladali úsilie na získavanie príjemných a dôležitých vecí. Toto nás vedie k tomu, že chodíme medzi ľudí, venujeme sa koníčkom, práci, škole. Naša hypotéza bola, že u ľudí, ktorí strácajú motiváciu zapájať sa do života, bude tento signál v mozgu utlmený. A keď zistíme, ako ho zvýšiť – či už terapiou alebo liekmi – môžeme vrátiť ľuďom chuť zažívať príjemné veci a zapájať sa do života.
V mnohom sa nám to aj potvrdilo, ale je to samozrejme veľmi komplexné – naša hypotéza utlmenia signálov neplatí v celom mozgu rovnako. Útlm u pacientov pozorujeme len v určitých mozgových centrách a len pri určitom type odmien. Ale aspoň je tento výskum na správnej ceste.
Zostala som tam pracovať 2,5 roka - a už vtedy som pochopila, že pre mňa nikdy nebude dôležité robiť vedu kvôli poznaniu, ale kvôli tomu, že chcem ľuďom prostredníctvom nových poznatkov pomôcť. Toto výskumné centrum totiž bolo aj klinikou, chodilo tam okolo 100 pacientov po lieky a na skupinovú terapiu, a ja som mala možnosť väčšinu z nich bližšie spoznať. Vždy, keď som prechádzala chodbami kliniky, som si uvedomovala, aký dopad to ochorenie môže na ľudí mať, a ako málo im dnešná medicína vie ponúknuť. Chcela som prispieť svojou troškou, a tak som odišla študovať do Maastrichtu, kde pôsobil renomovaný európsky výskumný tím. Počas štúdia neurovied som u nich stážovala a PhD pozíciu som si doslova vydupala. :)
To znie zaujímavo. Ako si človek "vydupe" PhD pozíciu?
Ja som vtedy bola taká strašne premotivovaná, že som tam všetkých profesorov doslova prenasledovala - posielala som im svoj životopis, chodila som na ich prednášky v rámci voliteľných predmetov a po prednáške som sa s nimi utekala rozprávať, či u nich môžem ísť na stáž.
Snažili sa ma zbaviť s tým, že u nich sa robí výskum priamo s ľuďmi, takže prijímajú len holandsky hovoriacich stážistov. Tak som sľúbila, že sa do začiatku stáže o pár mesiacov po holandsky naučím. A aj som sa naučila. Čokoľvek mi v tej dobe podhodili, povedala som automaticky "áno," nech už sa mi to zdalo akokoľvek ťažké.
Jeden doktorand raz napríklad robil štúdiu mozgovej aktivity počas stresu a potreboval niekoho, kto mu zahrá úlohu "prísneho vedca." Účastníci štúdie riešili ťažké matematické úlohy a ja som nad nimi stála v bielom plášti, so zápisníkom a s nespokojným hundraním zapisovala všetky ich chyby. Mala som na to presný scenár, aby zbieranie dát bolo štandardizované a u každého sme navodili miernu až strednú intenzitu stresu. Vtipné bolo, že ja sama som bola zo svojej role vystresovaná na maximum: jednak totiž všetko prebiehalo v holandčine a jednak stresovať ľudí rozhodne nie je to, prečo som šla študovať psychológiu, práve naopak. Snaha sa mi však nedala uprieť - ani tu, ani pri záverečnej práci, kde som sa pokúsila vytvoriť pridanú hodnotu tým, že som ju napísala tak, aby sa dala publikovať, čo bolo pre profesorov veľké plus. A tak mi nakoniec PhD pozíciu ponúkli hneď dvaja.
Profesorka, ku ktorej som nakoniec išla, si potom zo mňa ďalšie 4 roky robila srandu, že si ma musela nechať, lebo som bola taká odhodlaná, že by som budovu opustila len za sprievodu ochrankárov. Teraz idem od hanby odpadnúť, keď si spomínam, aká som bola hrozne „uncool“. Na druhej strane si však uvedomujem, že len vďaka mojej vtedajšej neodbytnosti to PhD dnes vlastne mám. Ja si síce na tituloch nepotrpím, ale pravdou je, že to bola nevyhnutná vstupenka do mojej súčasnej profesie. Takže niekedy si asi treba vedieť povedať “No a čo?” a zbytočne sa sama vnútorne nehaniť.
Táto profesorka sa rozhodla odísť do Belgicka a založiť tam Centrum pre kontextuálnu psychiatriu v Leuvene, kde ste začali pracovať aj vy. Predstavili by ste nám ho prosím? Čím sa oproti iným centrám líši?
Najskôr uvediem na pravú mieru, že kontextuálna psychiatria ako odbor neexistuje, vymysleli sme si ho. :)
Podstatou nášho výskumu s mojou profesorkou bolo totiž skúmanie toho, ako na vznik duševných chorôb vplýva kontext: prostredie a naše fungovanie v ňom.
Väčšina psychológov a psychiatričiek sa dnes zhoduje na tom, že duševné choroby sú podmienené genetikou, vývojom a prostredím, ktoré často funguje ako ich spúšťač. Sú ľudia, ktorí sú na vplyvy prostredia citlivejší a viac ich „rozhádže“ napríklad každodenný stres, alebo dôležité životné udalosti ako je odchod na vysokú školu. Táto citlivosť je geneticky podmienená - no a keď sa v živote pacienta spojí s mnohými rizikovými spúšťačmi, môže dôjsť k tomu, že sa prejavia depresie, úzkosti alebo schizofrénia.
Moji kolegovia sa rozhodli zamerať napríklad na skúmanie stresu: aký má na ľudí vplyv, čo zažíva a pociťuje človek v strese, a ako dokáže stres spustiť symptómy duševných porúch. Mňa osobne však mimoriadne zaujímala tá pozitívna stránka veci - existuje spôsob, ako by sme mohli využiť túto geneticky podmienenú citlivosť “v náš prospech?” Vieme v prostredí vytvoriť pozitívne vplyvy, ktoré pacientom namiesto spustenia chorôb pomôžu? Nie napriek ich genetickej citlivosti, ale práve vďaka nej?
Z môjho výskumu vyplynulo, že áno - väčšia citlivosť v tomto prípade môže dokonca zase ľudí pred duševnými poruchami ochrániť. Citlivosť nie je nutne zlá vec - len treba prispôsobiť prostredie tak, aby sa tie negatívne spúšťače a pozitívne ochranné faktory navzájom vyvažovali.
Ako? Tu do hry vstupuje dopamín - chemická látka, ktorou si neuróny navzájom odovzdávajú signál, že sa treba snažiť získať nejakú odmenu, a my ho vnímame ako pocit motivácie, spokojnosti a radosti. Univerzálne odmeny, po ktorých náš mozog “túži” sú napríklad jedlo, úsmev či pocit, že sme prijímaní našim okolím. Prospekt takejto odmeny nás teda za normálnych okolností motivuje snahu znova a znova vynakladať - a hoci sme sa pritom prvýkrát museli premáhať, silná dopamínová odozva na pozitívne vplyvy prostredia spôsobí, že potom to už ide ľahšie.
Čo je veľmi dobré vedieť, ak je naším cieľom pomôcť pacientom z depresií alebo demotivácie - tento princíp sa potom totiž dá využívať v rámci terapie.
Pracovali výlučne na výskume v rámci terapie, alebo aj na tom, ktorý sa týka liekov?
Chcela som hlavne zistiť, ako môžeme ľuďom s takýmito príznakmi pomôcť - akýmkoľvek spôsobom. Čo sa týka liekov, istý čas som sa napríklad zaoberala otázkou, či citlivosť na odmeny môžeme u ľudí zvýšiť - a tu do úvahy už berieme lieky pôsobiace na dopamín, ktoré by mohli pomôcť pri strate motivácie a depresii.
Gro môjho výskumu sa však stále týkalo spomínaného “kontextu:” prostredia a nášho správania v ňom.
Celkovo sme postupovali tak, že sme vyvinuli aplikáciu, cez ktorú sme merali to, čo ľudia vo svojom bežnom živote robia, ako to vnímajú, do akej miery ich to teší a motivuje. Z výsledkov samozrejme vyplynulo, že ľudia, ktorým sa v určitých mozgových centrách vyplavuje najviac dopamínu keď sú odmeňovaní, sú zároveň najviac motivovaní aj v ich každodennom živote. Zaujímavé však je, že to funguje aj naopak: rovnako ako náš mozog ovplyvňuje naše správanie, tak aj naše správanie a prostredie podmieňujú a menia naše mozgové funkcie.
Takže zmenou prostredia či správania môžeme pozitívne vplývať na mozog, ktorý potom podmieni nové pozitívne správanie, ktoré potom zasa pozitívne ovplyvní funkciu mozgu, atď. Z toho vyplýva, že ak budeme terapeuticky vplývať na prostredie a správanie, zmeny na mozgu sa postupne dostavia.
Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že som proti liekom, ktoré fungujú na úrovni mozgu - počas vážnych symptómov a dlhodobo ťažkých životných rozpoložení sa zameriavať iba na zmeny správania často nestačí a zmena toxického prostredia je vtedy taktiež veľmi ťažká. Na druhej strane, samotné lieky často nestačia tiež. Jednoducho, treba ľuďom pomôcť akokoľvek sa dá, čímkoľvek čo je k dispozícii, a často je to kombináciou oboch vecí. Zmien správania aj liekov.
Táto aplikácia nemala len výskumný rozmer - v priebehu dňa posielala pacientom správy a pripomienky, ktoré im pomáhali náročnú každodennosť zvládnuť. Priblížili by ste nám nejaký príbeh konkrétneho pacienta, ktorému aplikácia zmenila život?
Opäť sme sa pridŕžali hypotézy, že terapia dokáže ovplyvniť správanie a citlivosť na prostredie, ktoré časom a opakovaním môžu mať pozitívny vplyv na funkciu mozgu. Na tomto princípe v podstate aj každá psychoterapia funguje. Problém je však v tom, že keď sa človeka snažíme pochopiť, motivovať či primäť zmeniť správanie za prítomnosti psychológa, pracuje sa len v útulných a bezpečných miestnostiach na to určených. Akonáhle človek odíde zo sedenia, ocitne sa sám vo svojom chaotickom živote a často toxickom prostredí. Je preto veľmi ľahké skĺznuť do zaužívaných vzorcov správania. Aplikácia, ktorú sme vyvíjali mala ľuďom pomáhať preniesť rôzne terapeutické cvičenia do svojho bežného života a použiť ich kedykoľvek treba.
Musím ale priznať, že počas jej vývoja som si uvedomila, že týmto je moja práca vedca v podstate ukončená. Nadobudla som silný pocit, že ja už som výskumala, čo som výskumať mala, vo svojich článkoch som povedala, čo som povedať mala, a štúdium vplyvov rôznych nových terapeutických postupov či aplikácií môžem prenechať iným.
Chcela som niečo zmeniť v konkrétnom živote pre pacientov - a aby som sa tomu mohla venovať naplno, rozhodla som sa zmeniť odbor. A tak som sa stala business depeloperkou. :)
Comments