Pokračovanie rozhovoru s Michaelou Musilovou. Prvú časť si môžete prečítať tu.
Veľmi ma fascinuje vaša práca na HI-SEAS. Ako prebiehajú také simulované vesmírne misie?
Skúsim vám ich priblížiť pomocou niekoľkých hlášok mojich kolegov, ktoré som si počas misií zapísala.
Prvá: “Pri sprchovaní sa človek cíti úžasne prepojený so svojimi predkami. V čupe, nahý, len vy a váš kýblik vody.”
Prvým pravidlom misií je totiž šetrenie. Šetrí sa jedlom, priestorom, no predovšetkým sa musí šetriť vodou. Nemohli sme preto na sprchu použiť viac ako tretinu kýblika vody a to iba raz za dva týždne. Nazývalo sa to “bucket shower.”
Druhý príklad šetrenia: “Už nám zostal len hovädzí prášok.”
Mäso máte totiž v takých granuliach, trochu ako pre psa. Toto bol smutný povzdych jedného kolegu, keď mu došlo, že granule sa minuli. Z prášku, čo po nich zostal, sme si však urobili polievku.
Dobrá správa? Mali sme popcorn. A takú nádobu, pomocou ktorej sme si ho mohli robiť v mikrovlnke. Všetci sa z toho strašne tešili. Ten však postupne tiež došiel…našťastie sme však mali ryžu. Tú sme všelijako osolili a okorenili, a preučili sa na ňu ako na nový prestížny snack. Z toho pochádza hláška: “Rice is the new popcorn.” Ryža je náš nový popcorn. Alebo minimálne bola, pokým nedošla.
Štvrtá hláška: “Neviem sa dočkať, keď už budem môcť kakať aj cikať do normálnej toalety.”
Neviem, či je to do vášho blogu vhodné, no na stanici fungoval takzvaný kompostový záchod. Poviem to tak, že všetko, čo doňho išlo, sa potom muselo aj opäť zrecyklovať. Toto však nebolo možné robiť s močom…takže na malú sme chodili na pisoár. Aj ženy.
Na konci misie by sa pod tento citát podpísal už asi každý.
Číslo päť: “Krátka kuchárka, ako pripraviť fazule na Marse. Namočte ich do vody, luhujte minimálne týždeň. Až potom - a iba potom - existuje šanca, že sa budú dať zjesť.”
Na jednej marťanskej misii sme totiž mali problém s varením niektorých potravín. Išlo hlavne o to, že na tej stanici HI-SEAS vo výške 2500 m je veľká zima a nízky tlak. Hlavne ten tlak varenie veľmi komplikuje. Fazule sme močili vo vode aj niekoľko dní, no stále neboli úplne jedlé.
Číslo šesť: “Nikdy by mi nenapadlo, že mojou pracovnou náplňou sa stane vymieňanie filtrov v pisoári.”
Byť inžinierkou v NASA na simulovanej misii znie veľmi honosne. Aj to také je, kým opravujete skafandre a zachraňujete staničné systémy. Žiaľ, je tu aj druhá časť tajničky.
“Nedávaj do polievky vodu z odvlhčovača!”
Toto, čo ste práve prečítali, je môj zúfalý výkrik na jedného člena posádky. Chcel byť veľmi praktický, takže chcel zrecyklovať vodu, ktorú zachytával prístroj na odstraňovanie vlhkosti zo vzduchu.
Aby ste rozumeli kontextu, v sopečnom teréne okolo stanice HI-SEAS je prostredie veľmi suché. My sme však uzavretí v dome, ktorý má v priemere 12 metrov. Takže keď cvičíme, potíme sa atď., vnútri sa nazbiera vlhkosť - až do takej miery, že na nás v tom dome začne “pršať.” Aby sme sa tomu vyhli, potrebujeme nejaký prístroj na odstránenie vlhkosti, “odvlhčovač”.
Jeden kolega raz chcel byť veľmi praktický a využiť pri varení vodu z tohto prístroja. Však to je voda od nás, z našich tiel…čo by mohlo dopadnúť zle?
Nuž, spätne sa ukazuje, že veľa vecí, lebo takýchto príhod sme mali viac. Raz si jeden ďalší kolega povedal, že bude veľmi šetrný, a že on sa bude vodou z tohto prístroja sprchovať. Tá voda však fakt nebola čistá, takže po chvíli začal mať problém s kožnou infekciou.
Číslo osem: “Na Mars pomaly sadá noc a nemôžem si pomôcť, ale cítim sa ako rover Opportunity. Stmieva sa a dochádzajú mi baterky.”
Ide o referenciu na najdlhšie aktívnu kozmickú sondu na Marse - rover Opportunity. Bola tam vyše 14 rokov, v rokoch 2004-2018. Jej funkčnosť však ukončila globálna prachová búrka na Marse, ktorá jej pokryla solárne panely. Poetický preklad poslednej správy, ktorú poslala na Zem, znel: “Stmieva sa a dochádzajú mi baterky.”
Na jednu moju kolegyňu už ku koncu misie veľmi doliehali tie stiesnené priestory, zlé počasie a tak ďalej, takže povedala, že sa cíti presne ako Opportunity. “My battery is low and it’s getting dark.”
“Medzi členmi posádky sa rozmohol čierny trh. Náplň? Palacinky a písanie inžinierskych správ.”
Na Marse nemáme peniaze, no ľudia vo väčšine posádok si vždy vytvoria akoby takú “inú menu.” Veľakrát tou menou bola voda. Niektorí ľudia vymenia minútu v sprche za nejaké jedlo, čo im chýbalo a tak ďalej. Táto posádka to však poňala trochu inak a vznikli ponuky typu: “Dám ti svoj prídel palaciniek ak mi napíšeš správu pre riadiace stredisko.” Myslím, že v jednej takej správe bola táto dynamika aj zdokumentovaná.
Čo je vlastne cieľom týchto simulovaných misií?
Celkovo vzaté, cieľom simulovanej vesmírnej misie je príprava na tú skutočnú. Skúmajú sa všetky technické, fyzické aj psychologické výzvy, ktoré by nás mohli stretnúť, a snažíme sa prísť na stratégie, ako ich zvládnuť. Každý deň od rána do večera máme naplánovaný. Ide o zmes bežných aktivít, ako je napríklad varenie, ďalej sú to tímové aktivity a každý z nás má aj individuálne výskumné projekty.
Z geologického hľadiska vieme, že sopečný terén sa veľmi podobá tomu na Marse aj na Mesiaci, takže tam môžeme robiť relevantný výskum, aplikovateľný aj do sfér bežného života.
To s tým bežným životom hovorím preto, lebo veľa ľudí si myslí, že peniaze, ktoré investujeme do výskumu vesmíru idú jednosmerne - na Mars. Neuvedomujú si však pritom, že väčšina týchto investícií sa nám vďaka obrovskému množstvu objavov vráti.
Stačí sa pozrieť na naše mobilné telefóny, GPS, internet… vlastne na všetko, čo využíva satelitné zariadenia. Monitorovanie šírenia sa požiarov, cunami, a mnohé iné.
Veľa prístrojov vyvinutých pre astronautov sa neskôr začalo na dennej báze používať v nemocniciach. Ohňovzdorné materiály pôvodne vyvinuté pre vesmír sa dnes používajú v požiarnictve atď.
Čo vás misie naučili? O vás samej, o ľuďoch ako takých? Na akú stránku cestovania do vesmíru by ste pred nimi asi nebola pripravená?
Čo sa týka ľudí, je to hlavne dôležitosť empatie, komunikácie. Misie vedeli zlyhať len na tom, že sa extrémne kompetentní, šikovní a skúsení ľudia pohádali, lebo nemali dostatok porozumenia pre tých ostatných.
Čo sa týka mojej pripravenosti, myslím si, že misie ma naopak naučili si na sebe niektoré veci viac ceniť. Napríklad tú spomínanú empatiu - predtým mi totiž bola celkom vyčítaná. Či už na expedíciách v Grónsku, na Spitzbergoch, v tímoch NASA alebo na univerzitách.
Vo väčšine prípadov som bola jednou z mála žien - ak nie jediná žena - a zvykla som brať extra ohľad na iných ľudí. Bola som citlivejšia, dávala som pozor, aby som nikoho nezranila atď. Bolo to vnímané ako príliš “ženské” - dostávala som rady typu, nech sa naučím byť viac ako muž, mať hrošiu kožu a nenechať sa rozhodiť nejakými formami disrešpektu. Nikdy som preto nečakala, že sa pri cestovaní do vesmíru ukáže naopak ako veľmi dôležitá. Možno je to však tým, že dnes sa už oveľa viac rozpráva o tom, ako treba rešpektovať hranice iných ľudí. A taktiež treba mať svoje vlastné a udržať si normu v tom, ako chceme, aby sa k nám ostatní správali.
Myslím, že misie, ktoré som viedla, boli úspešné práve vďaka tomu, tejto mojej empatii. Vlastne som zistila, že to, že som vedela byť mediátorom medzi ľuďmi, ukľudniť konflikty v posádke a byť trpezlivá bolo nakoniec jednou z mojich najsilnejších stránok.
Má človek popri takejto práci čas aj na nejaké hobby?
Času je vždy málo, no na to dôležité sa nájde. A osobne hobbies považujem za veľmi dôležité - je to taký tretí pilier života. Prvý je rodina, priatelia, vaša komunita. Druhý je vaša práca a vášeň. No úprimne, neviem si svoj život bez tohto tretieho piliera predstaviť.
Moja najväčšia vášeň je tanec. Odmalička tancujem, všetko od breakdance, brušných tancov, cez spoločenské, flamenco až po hip hop alebo street dance. Keď som žila na Havaji, robila som hula dance. Aj aktrobatické tance. Celkovo, ak by som si mala predstaviť nejaký alternatívny život, tak by som sa asi stala tanečnicou. No musím priznať, že veda by mi chýbala.
Okrem tancovania mám rada aj iné športy: beh, plávanie alebo turistika. Keď som žila na Havaji, tak som aj surfovala a taktiež robím potápanie. Keď cestujem, skúšam aj nové veci typu skákanie z padáku, lezenie cez vodopády atď. Pravidelne mi však zostáva čas len na tanec, beh, gymnastiku a túry.
Okrem toho rada čítam, pozerám filmy, cestujem - a mimo iného sa veľmi rada učím jazyky. Momentálne sa učím čínštinu a japončinu: môj deviaty a desiaty jazyk. Plynule hovorím anglicky, francúzsky a taliansky, pomerne dobre nemecky, predtým som sa venovala havajčine a ruštine. Ak do toho človek započíta aj češtinu a slovenčinu, výjdu mu celkom pekné čísla.
Je aj jeden nový koníček, ktorému by som sa teraz rada venovala viac - spev. Mám to veľmi rada, no teraz si na to prvýkrát vyhradzujem čas.
Ako sa človek cíti v skafandri?
Sú ťažké. Našťastie v nich trávime vždy maximálne tri hodiny, pretože majú len obmedzenú kapacitu vzduchu.
So skafadrami si navzájom pomáhame - nejaký čas si ich obliekame v tzv. Engineering Bay, potom prejdeme do vzduchovej komory, kde sa simuluje zmena okolitéhu tlaku, aby sme prešli zvnútra stanice von do prostredia simulovaného Marsu.
Potom teda máme tie tri hodiny, počas ktorých robíme výskum.
Pri skafandroch nejde len o to, že sú ťažké, ale sú aj veľmi obmedzujúce. Za tie roky som si už vyskúšala mnoho skafandrov a postupne sa menia k lepšiemu, no keď som napríklad začínala (na stanici v Utahu), v skafandri som mala pocit, akoby som od pása nahor skamenela. Od trupu vyššie sa všetko hýbalo ako jeden celok: ak sa chcel človek pozrieť do prava a vidieť na niekoho vedľa seba, musel sa otočiť takmer celý. Ak bolo treba niečo zdvihnúť zo zeme, kvôli ťarche skafandra bolo veľmi náročné vstať a vystrieť sa. Občas vás to vyslovene priklincovalo k zemi, no k tomu samozrejme ako faktor prispela aj moja výška.
Niektoré skafandre môžu vážiť až 30kg, no nájdu sa aj také, čo vážia len 20kg.
Ďalšia nevýhoda je, že sa dosť zahmlievajú a taktiež, ak robíte precízny biologický výskum, dlhé hrubé rukavice, čo sú súčasťou, vedia značne skomplikovať prácu. Vzorky, čo musíte odoberať, sú väčšinou veľmi malé.
Na HI-SEAS som našťastie už mohla pomáhať tieto skafandre vyvíjať, takže sme vysvetľovali inžinierom, že potrebujeme, aby boli flexibilnejšie, potrebujeme, aby boli ľahšie, mali menšie rukavice, vyriešiť problémy s ventiláciou atď.
V nových skafandroch sa nám už dalo oveľa ľahšie presúvať po teréne. Mohli sme dokonca liezť po lávových jaskyniach, robiť všelijaký možný biologický a geologický výskum, riadiť rovery atď. Dokonca aj točiť hlavou. Aj tak však majú minimálne 15-20kg a z ťarchy helmy človeka vždy bolí krk.
Lávový terén na Havaji je celkom náročný - najmä kvôli ostrým kameňom, ktoré by skafandre mohli potenciálne prederaviť. Čiastočne sme to riešili pridaním kevlarových vlákien a iných pomôcok.
Čo bola najmúdrejšia rada, akú ste v živote dostali?
Dobrých rád som v živote dostala veľmi veľa, no táto jedna prišla naozaj v zlomovom období.
Bolo to v roku 2017, práve som pôsobila na Slovensku. Bola som predsedníčkou slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity, akurát sme vypustili na orbit prvú slovenskú družicu, popritom som pôsobila na STU ako hosťujúca profesorka.
Veľa vecí sa nám na Slovensku veľmi dobre rozbehlo, no vyskytla sa jedna neprajnícka skupina. Väčšinou starší páni z vedeckých kruhov, ktorí sa ma istým spôsobom snažili zdiskreditovať. V podstate o mne aj družici na médiách začali šíriť hoaxy, nepravdivé správy, no taktiež sa mi rôznymi spôsobmi vyhrážali. Dvoch z mojich kolegov to dostalo do nemocnice a ani mne nebolo všetko jedno. Bolo to veľmi ťažké obdobie.
Nebola som si úplne istá, ako to prežiť a vyrovnať sa s tým. Jeden známy z medzinárodnej vesmírnej univerzity mi poradil….v podstate, aby som to nechala tak. Aby som si ich nepúšťala k telu. Aj preto, že mi nestoja za to, aj preto, že to jednoducho nie je pravda. Mám cieľ a mám misiu, a práve moje ďalšie úspechy a projekty tú pravdu vynesú na svetlo. Dokážu všetkým, kto má pravdu a kto nie. Nech tie úspechy a práca hovoria samy za seba.
Pre mňa to bol zlomový bod. Vždy sa to ľahšie povie ako urobí, no pomohlo to. A naozaj - skoro na to ma NASA vybrala na simulovanú misiu na Havaji v stanici HI-SEAS, ktorej som sa potom stala aj riaditeľkou.
Bol to víťazný moment, pretože jedno z tých klamstiev, čo o mne šírili, bolo aj to, že som pre NASA nikdy nepracovala. Že vraj som si tú spoluprácu vymyslela atď. A potom zrazu, bum, ma vybrali na misiu.
Pred dvoma rokmi ste ukončili svoju spoluprácu s HI-SEAS. Čomu sa venujete v súčasnosti?
Je toho viac. No na Slovensku funguje občianske združenie Michaela Musilová oz, ktoré sa venuje popularizačným a vedeckým vzdelávacím aktivitám. Podobnú neziskovku som založila aj v USA pod názvom XtremeFrontiers, aby som cez tieto dve organizácie mohla vo svojom výskume pokračovať.
Musím síce neustále zháňať financie (zbierky, sponzori, 2%...), čo je náročné, no stojí mi to za to.
Pracovné podmienky sú teraz oveľa lepšie ako na HI-SEAS, kde mohli ľahko zneužiť to, že som žena a v USA len cudzinka. Napriek môjmu postu riaditeľky a spolupráci s NASA tam bol zlý plat a toxické, nezdravé pracovné podmienky. Bavilo ma to a s posádkami sme si boli vždy veľmi blízki - dodnes som s väčšinou z nich v kontakte - no bol tam zle nastavený systém, takže pred dvoma rokmi som sa rozhodla odísť. Chcela som odísť vlastne aj skôr, no pandémia mi urobila škrt cez víza, takže som musela na pozícii zostať oveľa dlhšie.
S NASA spolupracujem stále - momentálne napríklad na projekte, ktorý sa nazýva “Astro Koruna Zeme”(Astro Seven Summits). Jeho cieľom je robiť výskum na najvyššom vrchole každého kontinentu - Koruny Zeme. Počas každej expedície zároveň natáčam nový dokumentárny film, aby som takýmto spôsobom priblížila vedu a extrémofily aj bežnému publiku.
Taktiež sa stále venujem aj simulovaným misiám - napr. minulý rok som bola vedúca simulovanej misie s para-astronautkou, ktorej cieľom bolo sprístupniť vesmírny výskum aj ľuďom s fyzickým zdravotným postihnutím. Je to nielen otázka inkluzivity, ale má to aj pragmatickú časť: kedykoľvek sa totiž vo vesmíre môže stať, že sa niekto z tímu zraní.
Oslovili ma preto, že mám za sebou zatiaľ najväčší počet simulovaných misií na svete vo veliteľskej úlohe.
Keby ste mali spätne zhodnotiť tri najkľúčovejšie faktory svojho úspechu, o čo by išlo?
V prvom rade išlo o to, že som si odmalička stanovovala vysoké ciele. Realistické, ale vysoké. Či už išlo o snahu získať čo najlepšie známky kvôli štipendiám alebo to, že som sa hlásila na Caltech. Vtedy to vyzeralo takmer nemožné…takže som v zálohe mala aj menej odvážne plány, no vždy som sa snažila o ten, ktorý by ma posunul najviac.
Druhou vecou je, že som sa nenechala odradiť, aj keď som napríklad nemohla mať finančnú podporu od blízkych a tým, že v moje plány zo začiatku asi nikto neveril.
Posledná vec? Vedieť sa obrátiť na iných a vypýtať si pomoc. Veľa ľudí sa hanbí alebo si myslí, že by im tí iní nepomohli, a tak sa do toho vôbec nepustia. Rozumiem im. Samej mi je to stále nepríjemné, veľmi nerada niekoho hocijakým spôsobom obťažujem, no bez toho v živote veľa nedosiahneme. Na našom svete je 8 miliárd ľudí a je dôležité, aby sme vedeli spolupracovať a vzájomne si pomáhať.
Jedna z vecí, ktorá ma mimoriadne posunula, bola, že som chodila za profesormi radiť sa o stážach, platenej práci, neskôr o grantoch, štipendiách a iných typoch pomoci. Teraz si napríklad pýtam pomoc cez verejnú zbierku, alebo cez sponzorské parnerstvá, je to proste súčasťou denno-denného života. Nejde len o finančnú pomoc, ale aj o rady, mentoring, informácie. Kde môžeme nájsť také a také štipendiá, či nepoznajú nejaké firmy, ktoré majú záujem o také a také vesmírne technológie atď. Vytváranie networku.
Tiež bolo dôležité, že som o mojich znalostiach a skúsenostiach od začiatku komunikovala s verejnosťou. V tom čase sa tým na Slovensku popravde trochu pohŕdalo: správny vedec by mal predsa sedieť v labáku, nie “mrhať čas” popularizáciou. Ja som v tom však videla zmysel - začala som v podstate už vtedy ako 21-ročná, lebo tým, že som bola na Caltechu a pracovala pre NASA, inšpirovalo to rovesníkov, aby sa aj oni snažili dosiahnuť veľké - takmer až nepredstaviteľné - výsledky. Časom som videla, že všetky tieto popularizačné a vzdelávacie aktivity mali vplyv na čoraz viac a viac ľudí. Tí si potom začali ceniť to, čo som s nimi zdieľala, aj úprimnosť o tom, ako som prekonávala rôzne problémy a pod. Čím viac ľudí chce počuť informácie, ktoré s nimi zdieľate, o to väčšiu máte tú komunitu, ktorá vám potom môže pomôcť. Popritom som to s tým cieľom ani nikdy nerobila.
Comments