Zuzana Šplhová: Na žiadny šport a vlastne na nič nie je nikdy neskoro

Zuzana Šplhová je freelance prekladateľka, ktorá sa venuje prekladu titulkov. V minulosti pracovala na rôznych festivaloch ako guide pre zahraničné kapely a v roku 2016 dokonca sprevádzala španielske ministerské delegácie počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ. Preklad titulkov učí aj na Katedre romanistiky na Univerzite Komenského. Vo voľnom čase hráva futbal v ženstve FK Kozmos.

Angličtina, španielčina, futbal. Ako si sa ku každej z týchto vecí dostala? Venuješ sa im už od detstva?

Angličtinu som sa začala učiť na základnej škole a na jazykovke a prvýkrát to bolo niečo, v čom som vynikala a videla som, že keď do toho dám veľa úsilia, odzrkadlí sa to aj na výsledkoch. Španielčinu som sa začala učiť v 9. ročníku a futbal do môjho života prišiel dosť nečakane, keď som mala 29 a počula som, že Futbalová komunita Kozmos zakladá ženský tím. Dovtedy som hrala futbal raz na malom turnaji a párkrát ako dieťa.

Aké boli tvoje pocity/očakávania, keď si mala nastúpiť? Mala si trochu trému? V čom ťa potom FK Kozmos prekvapil?

Od začiatku sme bola zmes, stretli sme sa tam baby, ktoré futbal nikdy nehrali aj také, ktoré sa mu venovali odmalička, takže tam vládla veľmi pohodová atmosféra. FK Kozmos som poznala, takže som vedela, že môžem čakať spievajúcich fanúšikov, dúhové vlajky na zápasoch a komunitné fungovanie. Okrem futbalu som si tam našla aj priateľstvá a rozšíril svoju bublinu o desiatky ľudí. Zároveň som sa chopila Instagramu nášho ženstva a mám vďaka tomu možnosť sa kreatívne vyblázniť na sociálnych sieťach. 

Zdroj: Instagram @kozmos.zenstvo

Oba jazyky si posunula na ešte vyšší level a urobila z nich kariéru. V čom vnímaš, že je najväčší rozdiel medzi prekladateľmi a ľuďmi, ktorí sa ich naučili len tak svojpomocne?

Aj prekladatelia sa často naučili jazyk sami, resp. na hodinách na škole. Na vysokej škole vás nenaučia jazyk ako taký, ten si musíte zdokonaľovať sami. Nemyslím si ani, že mám lepšiu angličtinu ako iní ľudia, ktorí ju ovládajú na vyššej úrovni. V skutočnosti je naším pracovným jazykom hlavne slovenčina, do ktorej prekladáme. Výnimkou sú asi len tlmočníci, ktorí majú širokú slovnú zásobu, ale často sa učia terminológiu len na konkrétnu tlmočnícku zákazku a potom ju môžu zabudnúť. 

Čo všetko podmieňuje naozaj kvalitný preklad?

Preklad je kvalitný vtedy, keď si ho nevšimnete. Keď čítate knihu a nič vás tam nevyruší, keď v dabingu nepočujete slovo, ktoré by ste nepoužili aj v živote, keď čítate titulky a nemusíte nad nimi rozmýšľať.

Má titulkovanie filmov svoje špecifiká oproti ostatným druhom prekladov?

Áno, preklad filmov a seriálov je osobitná špecializácia rovnako ako simultánne tlmočenie alebo preklad právnických textov. 

Špecifické napríklad je, že neprekladám len text, ale musím brať do úvahy aj obraz. Keď je nejaký vtip alebo slovná hračka založená na niečom, čo je viditeľné na obraze, nemôžem to preložiť voľne ako napríklad v knihe, aby som vtip zachovala, ale musím to preložiť tak, aby to súhlasilo s obrazom.

Nie všetko je tu však nutne ťažšie - napríklad nemusím byť odborníčka na nejakú tému (medicína, ekonómia) ako pri literatúre faktu. Ak sa v preklade aj objavia nejaké odborné termíny, zvyčajne sa nejde až priveľmi do hĺbky.

Ako by si poradila ľuďom k učeniu jazykov vo všeobecnosti pristupovať? Čo robiť, ak hodiny v škole jednoducho nestačia?

Hodiny v škole určite nestačia :) Učenie cudzieho jazyka je veľmi komplexné a poradila by som učiť sa každý deň cca. pol hodinu až hodinu. Učiť sa gramatiku a robiť si cvičenia v učebnici, no spojiť to aj so zábavnejšími formami, napríklad pozeranie seriálov alebo videí v danom jazyku a čítanie. 

Veľmi pomáha aj rozprávanie sa sama so sebou - poviem si, čo som včera robila, skúšam si tvoriť vety, ak potrebujem, pozriem sa do knihy. Ak sa pripravujem na maturitu alebo štátnice, o to lepšie - mám totiž dané konkrétne témy. 

Je to podobné ako keď sa človek učí hrať na gitare – najskôr si hodiny brnkám a cvičím doma, až potom sa odvážim zahrať pre niekoho iného alebo mať koncert. Tak sa buduje sebavedomie aj v jazyku - nemôžeme prvýkrát skúsiť rozprávať až vtedy, keď stojíme pred cudzincom. Treba si to vyskúšať doma pred zrkadlom.

Španielska kultúra sa obyčajne považuje za veľmi živú. Je to tak? Vedela si sa s ňou stotožniť, kým si bola na Erasme?

Bolo ľahké nájsť si tam priateľov, ale niekedy mi nevyhovoval ich neustály optimizmus a to, že nebrali veci príliš vážne - všetci všade meškali :D 

Ako si sa vlastne ako prekladateľka uchytila? Čo považuješ za najkľúčovejšie faktory svojho úspechu?

Nie každý absolvent prekladateľstva sa ním chce aj stať – možnosti po škole sú naozaj široké. Keď totiž ovládate dva cudzie jazyky, máte výbornú slovenčinu a ste zvyknuté sa učiť, viete sa uplatniť kdekoľvek, kde je potreba cudzieho jazyka: či už v korporáte, na ambasáde, v jazykovej škole. Obzvlášť ak máte široký všeobecný rozhľad a ste zvedavé. Môžete opravovať slovenské texty, viete sa uplatniť v marketingu ako copywriter alebo social media manager. Môžete sa uplatniť aj v zahraničí.

Mám bývalých spolužiakov, ktorí pracujú v inštitúciách EÚ, na ministerstvách, vo vydavateľstvách, učia na základných, stredných alebo jazykových školách. Veľa z nich pracuje v kultúre či v organizovaní podujatí. Aj v samotnom odbore je veľa možností: preklad odborných textov alebo naopak umeleckých. Extrovertov viac láka tlmočenie. Môžu sa venovať len tomu a pôsobiť na Slovensku aj v inštitúciách EÚ, alebo to kombinujú s prekladom.

Ja som sa prekladateľkou však stať chcela a už počas školy ma bavil audiovizuálny preklad. Chodila som na semináre o AV preklade a keďže mi to šlo, dostala sa ku mne aj možnosť preložiť film pre jednu organizáciu. Oslovovala som aj sama filmové festivaly a z každej skúsenosti som si vypýtala referenciu, ktorú som potom použila pri oslovovaní agentúr. Povedala by som, že sa mi osvedčila kombinácia, že ma to baví, ide mi to a snažím sa aktívne hľadať príležitosti.

Peter Jener, prvý manažér Pink Floyd (archív Z.Šplhovej)

Vedela by si nám priblížiť, aké to je, byť tlmočníčkou na festivaloch? Čo boli pre teba najsilnejšie zážitky z nich?

Na festivaloch som bola takzvaný „guide“, čiže som sprevádzala interpretov Pohody a Grapu. Bola som takým mostom medzi kapelou a festivalom. Najkrajšie vždy bolo, keď kapela prišla na Slovensko a čakala level východnej Európy, ale nakoniec odchádzali spokojní s úrovňou festivalu.

Hudobníci vždy boli uvoľnení a skromní, tí nároční sú skôr manažéri. Ak je kapela najedená, tak ich nič nerozhádže. Dôležité je dať im po koncerte pizzu - no občas potešia aj iné drobnosti. Jedna kapela napríklad veľmi ocenila, keď im manažér počas koncertu na A4 papier písal a ukazoval priebežný stav futbalového zápasu, ktorý pre vystúpenie nemohli pozerať - a podobne. :)

Aké bolo sprevádzať pre premiéra či ministrov? Ako tieto návštevy prebiehali?

V Rade Európskej únie funguje tzv. rotujúce predsedníctvo, strieda sa každých šesť mesiacov. Počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ chodili do Bratislavy ministri a štátni tajomníci so svojimi delegáciami. Ja som bola v kontakte s ich ambasádou na Slovensku a pomáhala som ich návštevu koordinovať. Privítala som ich na letisku, pomohla s príchodom na hotel aj s programom, vchádzala som s nimi do Reduty, kde boli zasadnutia, ukazovala som im, kde sa majú postaviť na spoločnej fotke. Potom som samozrejme riešila akékoľvek ich požiadavky.

Predsedkyňa a predseda španielskeho parlamentu, 2016 (archív Z.Šplhovej)

Bývali tie požiadavky často bizarné? Čo boli najvtipnejšie momenty, ktoré sa ti vryli do pamäti?

Videla som Borisa Johnsona, ako v havajských kraťasoch behá popri Dunaji. V zásade to bolo celé veľmi seriózne, ale boli aj ľudskí, nič extra nepotrebovali. Vtipné bolo možno to, že keď sme s nimi prichádzali do Reduty, vítal ich tam predstaviteľ našej vlády a protokolista - vždy som mu však musela podať lístok s menom a krajinou osoby, ktorú som priviedla, aby daný predstaviteľ vedel, o koho ide.

Prečo si sa nakoniec rozhodla pre freelancing? Máš nejaké rady pre ľudí, ktorí nad ním uvažujú?

V sfére prekladateľstva ide o asi jedinú možnosť. Ponúka slobodu, ale aj neistotu. Niekto sa radšej zamestná a prekladá popri tom, ale aj niektorí vyučujúci odporúčali hneď rozbehnúť živnosť – viac vás to potom núti hľadať si zákazky, lebo musíte z niečoho platiť účty.

Vráťme sa k spomínanému futbalu. Čo ťa na ňom najviac baví?

Je to kolektívny šport, čiže plní aj sociálnu funkciu. Samotný futbal je náročný na kondíciu, ale aj techniku či stratégiu. Zapájate teda aj telo, aj myseľ. Zároveň sa vám po strelení gólu alebo po dobrom zákroku vyplavia endorfíny. Je to naozaj komplexný šport, ktorý sa dá robiť vonku celoročne, nepotrebujete extra výbavu a je zábavný.

Ženský futbal je u nás v začiatkoch, postupne sa však rozrastá na niečo väčšie. Čo je tvoja vízia preň?

Želala by som si väčšiu podporu od Slovenského futbalového zväzu, lebo zatiaľ je druhá liga žien takým cintorínom. Každú sezónu je v 2. lige z rôznych dôvodov čoraz menej ženstiev.

Ide asi o súhru toho, že hráčky odídu na vysokú školu a nie je ich dostatočný počet, no niekedy chýbajú aj peniaze, keďže treba veľa cestovať a niekedy aj prespávať. Na jeden tím treba aspoň 20 hráčok, čo je ťažké, keďže nie veľa dievčat sa venuje futbalu - v čom zase zohráva úlohu atmosféra v klube, tréneri a zázemie atď.

Na druhej strane, na STVR sa po novom budú dať sledovať zápasy 1. ligy žien a aj zápasy ženskej reprezentácie, čo je skvelá správa. Futbal je pre dievčatá prínosný šport – nemusia preň mať konkrétnu výšku ani typ postavy, čo je v tom veku veľmi citlivá téma, ktorá vo futbale prakticky odpadá (na rozdiel od gymnastiky alebo basketbalu). Ak tento júl narazíte v programe na zápasy majstrovstiev Európy, určite neprepnite. 

Ženské kluby prvej ligy občas v rámci tréningových zápasov hrajú aj s chlapcami z nižších líg, dajme tomu U15 z tretej ligy. Ženy však nie vždy vyhrajú, napriek tomu, že futbal hrajú profesionálne - kvôli čomu sa šíri naratív, že ak aj dostávajú vo futbale horšie platy, je to preto, že sú objektívne horšie. Čo je tvoj pohľad na túto tému?

Merch FK Kozmos, foto: Michaela Klanicová

Každý 15-ročný chlapec je silnejší a vyšší ako ja, čo mám 33. :D Chlapci sú viac vedení do futbalu, majú viac príležitostí. Dievčatá môžu s chlapcami hrať do istého veku, potom majú často pauzu v puberte a vrátia sa k nemu neskôr, ale tie roky už nedobehnú. 

Čo sa týka platov, je to komplexná téma. Ale pár otázok: žiadny spevák-muž nikdy nevytiahne taký vysoké tóny ako niektoré speváčky, no znamená to, že muži ako speváci sú celkovo horší? A keď už sme pri športe, mužská gymnastika vyzerá inak ako ženská. Je veľa cvikov, ktoré muži neurobia – ale nepočula som ženské hlasy, ktoré by volali po nižších platoch mužov. 

Čo sa týka futbalu, je to komerčná záležitosť, to je pravda. Tam treba hlavne investovať do marketingu, do povedomia a do zázemia - a potom sa to môže ukázať aj na výkonoch. Nemôžu však chcieť najskôr výkony a až potom financie. 

Hráči v klube sú platení vďaka sponzorom a vďaka prestíži. Tak funguje biznis. Nespravodlivé však je, ak sa rôznia odmeny od tej istej futbalovej asociácie. Ak by EURO vyhrali Nemky, dostali by každá okolo 60-tisíc eur, ale muži každý asi 400-tisíc. Pričom ide o rovnakú súťaž. To sú veľmi náhodné fakty, ale našťastie napríklad Angličanky aj Američanky si vybojovali rovnaké odmeny za účasť v reprezentácii. 

Je to často začarovaný kruh. Ženský futbal sa nevysiela tak ako ten mužský, lebo nemá takú popularitu, ale tú popularitu nemôže ani získať, lebo sa nevysiela.

Čo robia pre túto víziu organizácie ako FK Kozmos?

FK Kozmos nie je futbalový klub, ale komunita. Líšime sa v tom, že náš chod financujú členovia a členky komunity a ktokoľvek, kto nám fandí. Zároveň na našich zápasoch (a aj v životoch) vystupujeme proti rasizmu, fašizmu, sexizmu a homofóbii, čo vyjadrujeme aj vlajkami zavesenými na zápasoch, vyjadreniami na sociálnych sieťach či podporou queer organizácií a projektov. V FK Kozmos máme mužstvo aj ženstvo, ktoré sú si rovné a vzájomne sa podporujeme. 

Čo by si odporučila dievčatám, ktoré možno futbal zaujíma, no boja sa začať, lebo majú pocit, že už je “neskoro?”

Na žiadny šport a vlastne na nič nie je nikdy neskoro. Ja som začala, keď som mala 29 a zrazu som sa ocitla v 2. lige žien ani neviem ako.

Čo by si dievčatám poradila tak všeobecne? Čo bola vec, ktorú si ako mladšia potrebovala počuť, no nikto ti ju nepovedal?

Treba viac počúvať ľudí, čo vyzdvihujú to, čo vám ide - určite takých okolo seba máte.

Ako si predstavuješ samu seba v budúcnosti?

Keby ste mi pred piatimi rokmi povedali, že budem hrať futbal a počúvať Taylor Swift, tak by som vám neverila. Preto si nič nepredstavujem, nemám žiadne konkrétne plány, skôr tajné uletené predstavy. Isté je asi len to, že budem dosť iná ako teraz, čo je úplne normálny životný jav. Bez toho by tu bola nuda. :)

Autorka: Lucia Vojtášová, ambasádorka Inspiring Girls Slovakia